POCITOVNÍK

Rekondično- integračný pobyt Sekcie mladých reumatikov a Klubu Kĺbik

Liptovský Ján, Hotel AVENA 10. – 16. júl 2011

Adrianka: „Naši kamaráti sa majú na „rekondičáku“ naozaj suprovo! Bolo mi ľúto odtiaľ odísť, ale povinnosti volali.. Nádherné prostredie, skvelá partia a dokonalý program.. Myslím, že zážitky a spomienky budú nezabudnuteľné! Odovzdávam pozdravy od všetkých a pripájam foto našich zlatých detičiek, ako oslavujú 1.narodeniny maskotov Klubu Kĺbik a SMR – Remíka a Remky 🙂                                                               

Katka: „Ahojte všetci, ..chceli by sme sa veeeľmi pekne poďakovať za krásny týždeň, ktorý sme prežili v spoločnosti tých najúžasnejších ľudí. Bolo fakticky úúúúúžasnee!!!!! Spoznali sme ďalších úžasných ľudí. Zvyšok napíšeme do pocitovníka ..Snáď ešte napíšem, že nám budú chýbať večerné, ba priam až nočné posedenia v bare. Ešte raz veľké ĎAKUJEME!!! Budete nám chýbať… cmuuuk 🙂

Zuzka P: ..stále na to myslím, lebo mi to zbehlo ako voda a chcela by som mať každý deň taký pekný a veselý, ako boli tam. Nemusela som myslieť na starosti, bolesti som prekusla, bolo úžasne. Keby mi niekto povedal, že hneď sa zbaľ a pokračujeme, neváham ani sekundu. Som veľmi spokojná.“

Mirka: „Tak veľmi mi chýbate, ..dúfam že ten rok uplynie rýchlo a opäť sa stretneme 🙂

Katka:
Tak veľmi sme sa tešili na tohtoročný rekondično-integračný pobyt, že sme sa ho nevedeli dočkať. Až to konečne prišlo a v nedeľu 10. 07. 2011 sme sa stretli s našimi priateľmi. Bolo to úžasné znova vidieť ľudí, s ktorými nám bolo vždy fajn. V ten deň sme sa zoznamovali a môžem pokojne povedať, že netradičným spôsobom – formou hry. Bolo to zaujímavé. Okrem iného sme si ťahali lístky s menami „účastníkov zájazdu“ xixixi – boli sme tajnými priateľmi po celý týždeň. Naše decká samozrejme hneď v nedeľu museli ísť vyskúšať bazén. Ako by to vyzeralo, keby Šulimanovci neboli hneď v bazéne. Bazén bol však dosť malý, tak sa tam nevyšantili dostatočne, ale aj to málo muselo stačiť. Každý deň sme zažívali niečo nové a zaujímavé. Po večeroch sme sedávali s priateľmi a rozprávali sa dlho do noci. Po celý týždeň sme mali príjemné procedúry. Deti mali každý deň o zábavu postarané. V tvorivých dielňach si vyrábali rôzne zaujímavé vecičky. Pavlínka s naším Oliverom nám aj za pomoci niektorých dospelých pripravili príjemný karaoke večer, ktorý dopĺňala super scénka – divadlo o Popoluške.

Bolo to fakticky svetové. Tak dobre sme sa už dávno nebavili. Môj manžel bol úžasnýýýý – však Popoluška – oukej. Všetkým zúčastneným hercom a herečkám sa tá scénka vydarila. Lucka S. sa postarala aj o súťažný deň. Deti si zasúťažili v rôznych zaujímavých disciplínach. Boli veľmi šikovné a všetky si zaslúžili sladkú odmenu za šikovnosť. Bolo nám spolu tak úžasne, že sme sa ani nenazdali a bol tu posledný večer našej spoločnej rekondície. Mali sme opekačku spojenú s vyhodnotením celého pobytu a všetci – malí aj starí, sme dostali darčeky. Deti sa nesmierne tešili z toľkých darčekov. Samozrejme bolo aj celotýždňové vyhodnotenie hry „tajný priateľ“. To bola tiež perfektná zábava. Všetci sme sa na tom zabávali. Inka R. nám zaviazala oči šatkou a mali sme hádať, kto bol naším tajným priateľom. Bolo to dosť ťažké. Mali sme k dispozícii len naše ruky xixixi. A keď sa už poriadne zotmelo, tak sa púšťali lampióny šťastia.
A čo sa týka hotela… z ubytovania som bola nemilo prekvapená. Mali sme síce apartmán, ale nemali sme ani jeden balkón, čo nám nesmierne prekážalo. A ten gauč.. škoda reči. Bol síce rozťahovací, ale pre reumatika absolútne nevhodný!!! Ležali sme temer na zemi. Radšej už o tom nejdem ani písať. A strava – nebolo to nič moc, ale dalo sa. Takže na jedlo sa nesťažujem. Najlepšia na tom bola ich raňajšia káva.. V každom prípade sme si týždeň užili a dúfam, že sa na ďalší rok znova stretneme. Mali sme toľko krásnych zážitkov, že na to „zlé“ sa zabudlo.

Ďakujeme tým, ktorí nám umožnili tento krásny výlet v úžasnom prostredí Liptova.
S pozdravom Šulimanovci

Zuzanka K. (Víla):
Tak ponajprv, nemám ani šajnu, ako sa toto robí tak to bude len také moje pozliepané čosi….

Nedeľa:
Nechce sa mi veriť, že som opäť s Vami….a ani to, že niektorých z Vás, som už dva roky nevidela….
Stihli sme spolu poschôdzovať, najesť sa i kadečo iné, no je mi ľúto, že deň nebol dosť dlhý, aby som sa s každým z Vás, aspoň chvíľku porozprávala…
Teraz, už poriadne (pohodovo) ukonaná, no dúfajúca, že do konca týždňa spolu zažijeme ešte nejednu ,,fajnovosť“ sa poberiem do ,,hajan“.  Dobrú nôcku!

Pondelok:
Ráno na mňa padla únava celého sveta…   dám si len banán a moje „lentilky“….

Tuším sa chýli k obedu. Začínam sa preberať sediac pri káve. Ach, moje Víly!!! Kde sa mi potácajú v tejto horúčke? Ešte sa mi roztopia…fňuk, fňuk…Už mi začína byť smutno aj za Vami, ostatnými…deň sa tuším obracia k lepšiemu!! Je príjemné len tak neformálne posedieť a nasávať info pri stretnutiach s našou ,,dvornou“ lekárkou…(o:
..a potom to osviežujúce ,,mochito“ s Vami…..aaaaaaáách!
Myslím, že deň už ani nemôže byť lepší….
Omyl – JE!  …našla som HOJDAČKU….(o: (o: (o:
Pre takéto dni sa nám oplatí (vrchovato) BYŤ! Len nechápem, prečo deň utiekol tak rýchlo…??

Utorok:
Ráno sa mi darilo ignorovať (ako vždy), no rýchlo sa preberiem, keď zistím, že ,,hrozí“ bazén v Máji!!
Ups! Zavreté….  ,,Smútok“ zaženiem dobrou kávou a marlenkou…mňam!(o:
Inkino rozprávanie o zážitkoch z Estónska je super! Zabávam  sa…(o:
A veľmi ma baví skladať s Vami, papierové kvety…(o:
Večer ďalšie osviežujúce, telo a dušu blažiace ,,mochito“ vo Vašej spoločnosti….super, že je také príjemné počasie a môžeme tu sedieť dlllllhoooooo….

Streda:
…že vraj je opäť ráno….
…som taká rada, že tú kávu na prebratie pijem pri Vás….                                                                                                            – v jednom rohu nácvik karaoke (ozaj Vám, to ide super! (o: (o: )                                                                                               – a predo mnou decká vytvárajú krásne vecičky z akejsi hliny…..obdivujem šikovnosť rúk!! Ja neumelec..(o: (o:  (inak všetko som si vyfotila a uchovám v archíve!)
Poobede zas skúsime ten bazén…MILUJEM BYŤ VO VODE…                                                                                                      v minulom živote som isto bola veľrybka (o: (o:   Víla hovorí, že som bola ,,keporkak“…nemám ani šajnu, aký druh veľrybky to je, no znie to fajn…(o:
Ozaj som ten ,,keporkak“…voda bola neskutočnáááááááááá…..
Ďalší super večer…čím som si ja toto zaslúžila???? (o: (o:
PS: ako mohla Víla prespať to divoké ujúkanie pri naháňaní akéhosi odporného hmyzu ozaj nepochopím…

Štvrtok:
Radšej chcem zabudnúť aký je deň, lebo nás opustí Víla…..
No ráno je nádherné… prebúdzam sa hojdajúc na slniečku…
…žúžolabúžo na Strachanovke….(o:
A Víla je preč….Fňuk, fňúk…
Veriť sa mi nechce, no zas som ,,keporkakovala“…aách! Díky, Broňa!! (teda J+J)  (o:
Karaoke…(o: (o: (o: (o:….
….a  Popoluška……ešte teraz sa škerím ako blázon…..(o:
PS: ešte že máme statočného záchrancu  (Tibora), lebo ten pavúk by nás obe zhltol na večeru…no číry des!! (o:                                                                                                                                                                                            Ako fajn mať nablízku chlapa. Však!! (o:

Piatok:
Hop prší!! A čo tá opekačka??
Lenivé dopoludnie…
Ešte stále kvapká….
Len Zuzka neklesá na výkonnosti a dorába jednu nádhernú vec za druhou…Nech Ti to vydrží, Moje!! (o:
Decká už začínajú vo veľkom spomínať odchod…..
Rozhodli sme sa, že opekačka bude a basta!!
A aj bola!
Neskutočnáááá….
Super: Počasie, Klobásky, Program…
A to nehovorím o Vašej, viac než príjemnej,  spoločnosti….(o:
Ešte sa poslednýkrát pohojdám..
Dám si s Vami čosi na zohriatie a priamy smer posteľ….
Poslednú dobrú noc!
PS: balenie si dám zajtra namiesto raňajok..(o:

Sobota:
Čuduj sa svete aj som vstala!
Ešte Vás všetkých na chvíľku vidím…..človek sa ozaj čuduje kam sa podel ten týždeň….
Milé divadielko… Ahoj R+R!
..a to ma už zháňa môj ,,odvoz“…
Ešte posledná spoločná fotka a objatia narýchlo….vždy mám pocit, že sa s Vami poriadne nerozlúčim.. a zas čo tam potom! O chvíľku sa uvidíme!!   MAJTE SA VŠETCI !!
„Ahoj, všetci. Ešte raz dík za spoločnosť na rekondičke (bola super ako vždy!) a dík aj organizátorom!!!! (o: Idem aj ja prihodiť dáke moje foto, …možno toho ešte nemáte dosť….

Eliška:
Na rekondično-integračnom pobyte som bola prvý krát, a to tento rok v Liptovskom Jáne. Bola som veľmi spokojná a veľmi sa mi tam páčilo. Spoznala som veľa ľudí,  ktorí sú veľmi milí . Veľmi sa mi páčili tvorivé dielne so Zuzkou. Páčili sa mi aj animácie a ešte viac animátori. A už teraz sa teším, že všetkých znovu uvidím.

Andrea G:
Na tohtoročný pobyt sme sa veľmi tešili. Terezka už trošku tušila v akej spoločnosti budeme najbližší týždeň, no my ostatné sme ani len netušili čo nás čaká. Takže  po veľkých prípravách (a malých obavách – čo a ako to bude) sme v nedeľu ráno vyštartovali na cestu. Bola dlhá, no ubehla veľmi rýchlo. Hneď po príchode nás očarila úžasná príroda, krásny hotel, krásne okolie.  Niečo také my doma nemáme. A nehovorím o veľmi milom privítaní. Poznala som len hŕstku ľudí a aj to viac-menej z videnia.  A tých ostatných som spoznala po večernom netradičnom zoznamovaní, aj keď sa musím priznať, že niektoré mená som si nezapamätala.  (Ale poctivo študujem spoločnú fotku a priraďujem mená.)
V pondelok sme začali skúmať okolie hotela a prešli sme krížom-krážom Liptovský Ján. Vyskúšali sme hotelový bazén, vírivku, jazierko aj „kaďu“. Zúčastnila som sa aj posedenia s pani doktorkou.
V utorok – po návšteve jaskyne, už dievčatá odmietli so mnou spoznávať krásy Liptova. Lenže to vôbec nevadilo, pretože mali taký úžasný program spolu so Zuzkou a inými zručnými žienkami, že mama im vôbec nechýbala. Obdivujem tú Vašu zručnosť, lebo ja na také ručné práce veľmi nie som.
Takže ostatné dni nám ušli neskutočne rýchlo. Naplnené programom pre deti a dospelákov. Takže každý si mal z čoho vyberať. Zabávali sme sa aj spoločne, pri súťažiach a opekačke, pri zisťovaní tajného priateľa a vyhlasovaní výsledku našej celotýždňovej súťaže.
Som rada, že sme sa mohli zúčastniť na tohtoročnom pobyte, lebo som spoznala kopu úžasných ľudí, ktorí dokážu zabudnúť na svoje trápenia a bolesti,  veselo  baviť seba a hlavne ostatných.
Všetkým organizátorom patrí veľká vďaka, lebo pripraviť niečo také úžasné zaberie veľa času a dá riadne zabrať. Dúfam a želám si, aby sa niečo podobné uskutočnilo aj v budúcnosti. Už dnes sa tešíme na ďalšie leto.
Andrea Grmanová a dievčatá

Lenka S:
Vzhledem k mé vrozené lenosti nebudu rozepisovat den po dni, ale jen ve stručnosti to shrnu jedním slovem – SKVĚLÉ.

Dobře. Jednu, či dvě věty bych mohla přidat. Chci poděkovat všem, kteří se zasloužili o tohle slovo, ať už sponzoři, Výbor, či sami účastníci. Každý den byl ze všech cítit dobrý pocit, že jsme spolu a nepokazil to ani ztracený kufr, záhořovo lože, nebo malinko bariérový hotel… Za rok zase nashledanou. Kdekoli. Moc se na Vás těším. Hlavně na moje víly a čerstvě adoptovanou dceru…. Lenka

PS 1: Zdá se, že někdo tam nahoře se pečlivě stará, aby sme na rekondičce měli fakt teploučko… mám dojem, že kdybychom to uspořádali v Grónsku, začnou tát ledovce….
PS 2: Krom jiného, mě osobně velmi překvapila ona poznávací hra v režii Inky Regiecové. Nemám tyhle „tanečky“ ráda, ale musím uznat, že to usnadnilo vzájemnou komunikaci, sblížilo nás to a umožnilo dřív se poznat. A velmi neochotně uznávám, že to mělo smysl, význam a i já jsem se vcelku bavila… 🙂 Palec nahoru Inka….
PS 3: V Ostravě bylo super, jen snad na okraj… první den nebyl na nástupišti automat na jízdenky… iďa z Vacek (pozn.: Vacenovice, Morava), nenapadlo nás, že se dá koupit lístek u řidiče.. Honza dostal velmi prapodivnou pokutu 400,-Kč….Původně chtěl revizor 700,-….V pátek nám vypli elektřinu a pak…pak už to bylo jen super…

Zuzka C:
Konečne som sa dostala k tomu, aby som naše „pocitovníky“ napísala aj ja, stále ich hľadám a dopĺňam v hlave. Absolvovali sme každý rok rekondičný (boli super ako všetky), no pred 2 rokmi a rokom nám to nedovolil ešte vek Števka. Preto pri prečítaní správy od Janky DC, kto chce ísť na rekondičný tento rok do Liptovského Jána sme sa potešili a neváhali ani sekundu. A neľutujeme. Najviac si tento rok asi užíval Števko. Mal tam totálne všetko, čo len mohol mať – detský kútik, trampolína, šmýkľavky, pieskovisko a to najhlavnejšie BAZÉN.
Taktiež skvelých malých, ale aj veľkých kámošov, napr. Viktorka.

V nedeľu sme rýchlo ráno vstali, zbalili veci a išli na týždenný pobyt. Najprv to boli vrúcne objatia, prvé otázky ako sa máme…. nasledoval spoločný obed, ubytovanie. Pani upratovačky nejako „nestíhali“ upratovať našu izbu a nášmu Števkovi sa chcelo spať, tak nám Gabika S. poskytla svoju izbu, za čo jej ešte raz ďakujeme. Kým Števko spinkal, tak sme sa zúčastnili na členskej schôdzi. Po schôdzi a oddychu J sme išli do bazéna, kde sme sa občerstvili, ale hlavne vyšantili potápaním a skákaním do vody. Večer si každý vytiahol svojho „tajného priateľa“. Sranda bola, keď som vôbec nevedela o koho ide J, ale bolo to super. Aspoň som sa skamarátila aj s novými tvárami J.
Po namáhavom dni sme rýchlo ľahli do postele.
V pondelok sme vstali, naraňajkovali sa a išli poobzerať si objekt okolo hotela. Najväčšiu radosť mal Števko, keď zbadal šmýkľavky, trampolínu atď. No ja s tatíkom nie, museli sme sa potiť na slnku J. Ale našťastie to netrvalo dlho a išli sme do bazéna. Poobede prišla pani doktorka nám porozprávať niečo o reume v detstve. Večer po uspaní Števka sme si posedeli vonku, no jeden pán nás prišiel upozorniť, že naše dieťa nám chodí po recepcii J. Takže naše „naivné“ slová: „Števko spí“, nám rýchlo vyvrátil J.
V utorok nám Inga spolu s ostatnými kolegami poukazovali fotky z Estónska. Ticho sme im závideli. V stredu sme sa učili od Zuzky P. tvorivé práce, ktoré určite použijeme doma. Boli to jednoduché, ale hlavne krásne veci. Ešte raz Zuzi, ďakujeme. Po pri tom si niektorí pospevovali karaoke, tak sme sa pridali k ním. Na nástenke sme si prečítali oznam, že v susednom hoteli je diskotéka. Tak sme sa išli pozrieť a zaspievať si. Zase najlepšie si prišiel na svoje Števko spolu s Viktorkom, keďže tam bol piesok, šmýkačka a hlavne kaďa. Náročným kopcom umorení sme si ľahli ako šípy do postele. Vo štvrtok ako každý deň sme boli v bazéne. Neskôr sme si zahrali „ručný“ futbal ( neviem ako sa to volá odborneJ ) a biliard. Najviac ich trafil a hodil Števko. Ten ani tágo nepotreboval J!
Podvečer sme si urobili poniektorí výlet na salaš, kde sme si pozreli pštrosy a ovečky. Nezabudli sme sa zoznámiť aj so psíkom „Števom („Števo, Števa naháňa…“) Na záver sme ochutnali ovčí syr a hlavne žinčicu.
Večer sme si zaspievali, napr. aj Gumi, gumi, gumi macko v podaní Števka J.
Večer sa ukončil rozprávkou o Popoluške, na ktorú určite nikdy nezabudneme a budeme sa smiať, len pri pomyslení na ňu. Srdečná vďaka všetkým, ktorí sa na tom zúčastnili. Bolo to naozaj super.
Piatok bol upršaný, ale nám to vôbec nevadilo, aspoň trochu sme si poleňošili. No netrvalo to dlho, lebo hodinová rozprávka pomohla Števkovi nabrať nových síl a už zase bolo: „ideme do bazéna“ J.
Poobede k večeru sme si opekali klobásky, špekáčky… urobili krásny obraz z vrchnákov od fliaš…
Nakoniec vyhodnotenie pobytu s darčekmi pre každého. Najväčšia sranda bola pri odhalení „tajného priateľa“. Obchytávanie, smiešne komentáre….
A už je tu sobota. Čas balenia, lúčenia a spoločnej fotky. Nesmiem však zabudnúť na divadielko o Remíkovi a Remke. Bolo to krátke, ale výstižné.
Čo nakoniec dodať. Ešte raz všetkým, čo sa podujali na zorganizovaní tohto pobytu, všetkým účinkujúcim, učiteľke Zuzke J a rehabilitačným pracovníkom, ktorí nám spestrili pobyt príjemnými procedúrami. ĎAKUJEME A DOVIDENIA O ROK, TEŠÍME SA UŽ TERAZ!
                                                   Števko, Zuzka a Tibor  Csibreyovci

BARBORA + LEA V.:

Aj ja by som chcela aspoň pár vetami prispieť do tohtoročného pocitovníka. Nie som veľký majster pisateľ, tak dúfam, že vás veľmi nebudem nudiť..
Toto bol náš druhý rekondičný pobyt. Od minulého roka sme z toho zdravotného hľadiska prešli s Leou kus cesty a musím sa priznať, že sme boli obidve už poriadne unavené. A tak  prišiel pobyt na Liptove v ten pravý čas.
Lea si od radosti, že niekam cestuje, už týždeň pred nástupom zbalila veľký ruksak s hračkami, ktoré ale nakoniec ani nemala čas vybaliť, lebo mala vždy „dôležitejšiu prácu.“
Tou dôležitou prácou myslím hlavne detské ihrisko, kde strávila more času, na šmykľavke zodrala nové tepláky J, o hodinách skákania na trampolíne ani nehovorím. A keď objavila detský kútik, bol to náš každodenný rituál.
Ďalšou vecou na ktorú sa tešila, ale trošku sa jej aj bála, boli procedúry. Z minulého roka si to už veľmi nepamätala, ale keď som ju zobrala na moje procedúry, zistila, že je to zábava.
A tak sa potom hrdo niesla na masáž, a aj keď najskôr s veľkým rešpektom pozerala na „veľkú“ tetu masérku, nakoniec statočne ležala na stole a nechala sa masírovať. A po tom, ako absolvovala masáž na nohy a spolu s nami vírivku, tak sa tvárila, ako keby chodila na procedúry odjakživa.

Ale najdôležitejší moment celého pobytu bol, keď sa na obzore objavilo mladé žieňatko, Lenka, a už bol rukáv v rukáve, doslova. Každú chvíľu, kedy to len bolo možné, sa Lea na Lenku zavesila a nepustila sa jej. Preto sa chcem Lenke aj touto cestou ešte raz veľmi poďakovať, že mala toľko trpezlivosti a ochoty a stala sa na týždeň staršou sestrou tej mojej malej opice. Keď tak nad tým rozmýšľam, zaujímavé to bude povedzme o takých 10 rokov, keď sa nám podarí a stretnú sa na ďalšej „rekondičke“, ako budú spomínať na tieto časy.
Nesmiem však zabudnúť ani na budúcu umelkyňu Mirku, vďaka ktorej sa Lea pekne „rozkreslila“ a vďaka ktorej máme doma krásne obrázky.
A čo sa mňa týka, ja som sa vrátila v duchu do detských čias, keď som do Tatier chodievala s rodičmi každý rok. Pripomenula som si miesta, ktoré som kedysi navštívila a nadýchala sa voňavého tatranského vzduchu. Aspoň na týždeň som zabudla na pichanie injekcií a každodenné cvičenia s Leou.
Tešila som sa aj na moje kamarátky z minulého roka, konečne sme sa mohli aj naživo porozprávať, nielen cez e-mailové správy a mala som príležitosť sa bližšie spoznať aj s inými fajn ľuďmi, s ktorými som sa minulý rok len „zdravila“ a nebola možnosť viac sa skamarátiť.

Už len celkom na záver, naozaj zo srdca ďakujeme všetkým, ktorí sa na organizácii tohto týždňa podieľali, každý jeden urobil veľký kus mravčej práce, vážime si to.
A pre tých, ktorí to budú čítať a ešte sa nepripojili do našej „rodiny“ reumatikov, odkazujem, urobte tak čím skôr, lebo ani netušíte, o čo prichádzate.

Srdečne vás zdravíme Barbora a Lea

Marika N:
Dohodli sme sa s Jankou, že napíšem aj ja pocitovník, hoci som nebola na rekondičnom pobyte. Neboli sme, lebo zo všelijakých dôvodov sme nemohli ísť. No ale asi to je tu jedno. Keď sme vstali dnes ráno, som hovorila Csille, že už akurát všetci sú na ceste do Tatier.
Ešte dobre, že je ten facebook, a že sa dalo  byť aspoň cez net s vami tam. Pozerala som fotky, ktoré ste dali na facebook. A v mysli sme boli s vami.
Na nete som si dopredu pozrela fotku hotela, kde ste boli ubytovaní. Určite tam bolo krásne. V nedeľu určite tie zoznámenia prebehli úplne v pohode. A potom vlastne tá členská schôdza. Pamätám si ju ešte z minulého roka, vtedy bolo tiež skvele.
Predstavila som si, že určite je to krásne miesto, kde keď otvoríš okno, tak príde do izby dobrá vôňa a čistý vzduch z okolitých lesov a hôr. Je to úplne iné, ako keď ste doma. Iné miesta, známe tváre, ktoré tak chýbali celý rok.
A po večeroch potom spoločné posedenia a debaty o všetkom, čo sa stalo za uplynulý rok.
Oplatí sa ísť, lebo je to dobrý pocit byť s ľuďmi, ktorých človek má rád. No ale budem pokračovať.
Hoci neviem, kde všade ste boli a čo ste spolu navštívili, ale určite tam bol bazén, všelijaké procedúry. Potom ešte čas, ktorý sa venuje rehabilitácii, tomu že sa cvičí alebo behá pri rôznych hrách. Obdivujem krásne veci, ktoré vyrábate v tvorivých dielňach. Videla som na FB Katkine košíky, ktoré teraz robí, tie sa tam naučila od vás. A okrem toho určite bola dobrá opekačka. Ešte ma napadlo, že minulý rok sme hrali s Tomášom a ďalšími biliard. Dúfam, že aj teraz ste mali takú možnosť. A čo tancovačka? Bola tiež?
Ešte niečo na koniec, pamätám si, že minulý rok sa nám ťažko lúčilo, keď sme už išli domov. Človek si to pamätá ešte dlho, ako tam bolo dobre a chýbajú vám ľudia, s ktorými sa za pár dní spoznáte lepšie ako inokedy…..
Dúfam, že na budúci rok sa znova stretneme a že aj my sa budeme môcť opäť pridať k vám.

Jana:
Myšlienky a spomienky v ľudskej hlave rýchlo starnú.
Niektoré súvislosti sa mi ukázali aj na pobyte v LJ. Niekto má času toľko, až sa nudí, …iní sa naháňa a vlastne všetko podstatné mu utečie.
Týždeň v hoteli AVENA bol však naplánovaný a pripravený tak, aby si každý našiel to svoje tempo. Organizátori sa poučili z minulosti a zohľadnili požiadavky účastníkov, že potrebujú viac voľného času. Preto do programu boli zaradené akcie veľmi citlivo a s ohľadom na hlavnú myšlienku, prečo robíme pobyty. Ľudia potrebujú ľudí, preto by mali mať čas aj pre seba, svoju rodinu a priateľov, ktorých často stretnú len raz do roka na R-IP. To sa nám asi zase celkom dobre podarilo. Účasť na organizovaných podujatiach bola nad očakávania slušná.

V nedeľu na VČS boli všetci. Deti krásne oslávili prvé narodeniny Remíka a Remky. Netradičný spôsob zoznámenia pod taktovkou Inky bol príjemným osviežením. Dokonca po počiatočných rozpakoch sa pekne ujali celotýždňové hry „hľadá sa tajný priateľ“ a „zaklínanie“. V niektorých prípadoch to prelomilo ostych a neistotu, ktorú môžu z počiatku cítili účastníci, ktorí sú s nami po prvýkrát.
V pondelok začali pracovať tvorivé dielne so Zuzkou. Lucka pripravila enviro súťaž pre deti a popoludní sme mali na besede pani MUDr. Koškovú z NÚRCH Piešťany. Rodičia detí ale i mladí reumatici, už v týchto debatách spontánne reagujú a kladú otázky, ktoré inak nemajú šancu prebrať s odborníkom. MUDr. Košková im odpovie na každú otázku a nové podnety z dotazov si odnáša do ďalšej praxe. Úžasné sú aj potom neformálne posedenia a besedy pri kávičke. Za všetko hovorí spoločná fotografia na rozlúčku. 
V utorok sme mali Estónsky deň. Inka aj so svojou skupinou priblížila zážitky z campu v Talline. Pripravila si prezentáciu fotografií a video z akcie, kde názorne ukázala, ako sa dá zaujímavým a nenútením spôsobom strhnúť pozornosť v otvorenom priestore. Ak sa plány podaria, v októbri si to vyskúšame v Piešťanoch.
V stredu pokračovali tvorivé dielne s Lenkou. Zábavný podvečerný program pre malých a veľkých mala pripravený naša animátorka Lucka. Krásna atmosféra. Všetko príjemné z celého dňa sme zavŕšili na terase hotela pri živej hudbe a veru aj tanci.
Vo štvrtok večer „deti bavili dospelých“.  Pripravili sálu, pozvali hostí a v programe dominovalo karaoke a originálne predvedenie divadla – Popoluška. To vyšlo na 100 %.
V piatok celý deň pršalo, ale podvečer sa mraky troška stiahli a my sme mali opekačku a záverečné vyhodnotenie pobytu pod holým nebom na detskom ihrisku pri hoteli. Tento večer určite patrí k najsilnejším zážitkom a niekoľkokrát odznela veta: „Prečo sa pobyt už končí, keď sme sa tak pekne rozbehli?“ Všetko ešte umocnilo symbolické púšťanie lampiónov šťastia.

V sobotu už prišiel čas rozlúčky. No napodiv všetci si našli čas po raňajkách na krátke stretnutie, aby nám Mirka a Eliška predviedli nacvičené divadielko s Remíkom a Remkou. Bolo to od nich také milé.
…a už len posledné zhromaždenie na schodoch pred vstupom do hotela, aby sme vytrápili mladého záhradníka, ktorý fotil asi na všetky fotoaparáty, ktoré boli v našej výprave. Pózovali sme dlho ale radi, …akoby sme si chceli predĺžiť spoločné chvíle.
Prišlo však lúčenie. Objatia, stisky rúk a veru aj slzičky! Tak to má byť. Každá úprimná emócia je dobrá a má svoj priestor. Preto, neskracujme si slová a vety, keď chceme niekomu povedať, že je nám tu dobre. Na všetko si nájdime čas, aby ten život neprebehol okolo nás len skratkou.

Zuzana P:
Moje vnútorné pocity sa ozývali najintenzívnejšie v deň odchodu. Zrazu som si uvedomila, že už zajtra nestretnem týchto ľudí, čo mi dávali energetickú bombu svojim vyjadrovaním všetkého charakteru.
Obliala ma chvíľkami tréma a pot, keď som zistila, že väčšinu ľudí nepoznám a neviem ako sa budú správať, ale v kútiku duše som verila a vedela, že sme naladení na rovnakú „frekvenciu“.

Prekvapenie nastalo vtedy, keď sa po torte zaprášilo, to ma potešilo!, lebo zrejme bola fajn… Ak nie, už to nechcem vedieť a nechajte si to pre seba. Aj dnes mi znie v ušiach po rozdaní škrabošiek: „ja nechcem byť prasa L!“ , tak som bola prasa ja (viď. foto).
Ďalšie dni som zisťovala, že v tejto spoločnosti sa cítim skvelo a že som uznávaná a doceňovaná ….
A tie deti? Úprimnosť nadovšetko a to človeka hreje pri srdiečku. Skladám klobúk pred detičkami, ktoré sa intenzívne venovali tvorivým dielňam, napriek tomu, že telo si žiadalo v tejto horúčave niečo iné. Na druhej strane je mi ľúto, že sme nestihli všetko, čo som si naplánovala a nemohla som potešiť všetkých, ktorí sa tak precízne na to pripravili. Dúfam, že to stihneme na budúci rok, už teraz mám hlavu plnú nápadov.
Dostala som strašne veľa darčekov, pripadala som si ako na Vianoce, len s tým rozdielom, že na miesto ryby, boli grilované klobásky ….
Tak ako ja som dostala ďakovný list, tak aj ja chcem venovať pár viet – ako vďaku Vám všetkým, ktorí ste tam boli, že ste ma prijali medzi seba s otvorenou náručou a priateľstvom.
Takéto dni sa mi veľmi ľúbia. Aj „mochito“ sa mi rátalo!

Ahá, aby som nezabudla, tajný priateľ. Dennodenne som stretávala svojho „tajného priateľa“ a reku, čo vymyslieť? Bol to chlap, ale veď to tiež viete. Stále mi vŕtalo v hlave, ako a čo urobiť, aby ma neodhalil. Pomohla mi pri tom myšlienka Terezky, poprosila ma, aby sme vymysleli niečo pre jej tajnú priateľku. Šlo to super a moje odhalenie bolo o to krajšie, keď ma dotyčný „tajný priateľ“ ohúril lavínou poďakovaní. Túto hru chcem hrať aj na budúci rok! To som tiež nespomenula, že na budúci rok prídem!!! tiež a bude mi veľkou cťou Vás všetkých znova stretnúť!

{flike}

{fcomment}