Rozhovor so zakladateľom a čestným predsedom občianskeho združenia Liga proti reumatizmu na Slovensku.

Liga proti reumatizmu na Slovensku (LPRe SR) obhajuje a presadzuje záujmy ľudí s reumatickými chorobami na úseku zdravotnom, sociálnom, spoločenskom a pracovnom. Organizuje spoluprácu všetkých, ktorí môžu a chcú pomôcť. Oboznamuje verejnosť s problematikou reumatických chorôb, usiluje sa o skvalitnenie preventívnej, zdravotnej a sociálnej starostlivosti.

 

Prof. MUDr. Jozef Rovenský, DrSc., FRCP  od roku 1990 je riaditeľom Národného ústavu reumatických chorôb v Piešťanoch. Je mimoriadne publikačne činný, publikuje v domácich a zahraničných časopisoch s vysokým citačným indexom a má vyše 120 citácií v domácich a zahraničných časopisoch. Je držiteľom ocenenia Zlatá medaila Slovenskej lekárskej spoločnosti za aktívnu prácu v oblasti medicíny. Je predsedom alebo členom v mnohých organizáciách a členom v redakčných radách časopisov: Informačný bulletin LPRe SR, Rheumatologia, Medicínsky monitor, Osteologický bulletin, Scripta Medica 2000, Clinical Experimental Rheumatology.

 

Vážený pán profesor Rovenský, zaspomínajte, ako vznikala Liga proti reumatizmu na Slovensku?

Ligu proti reumatizmu na Slovensku sme založili spolu s docentom Tiborom Urbánkom a spolupracovníkmi. Chceli sme zrealizovať myšlienku, aby sa na Slovensku vytvorilo úzko špecializované občianske združenie pre pacientov s reumatickým ochorením. Spolu s mojimi blízkymi kolegami sme už dlhšie cítili potrebu a nutnosť založiť pacientsku organizáciu. Bolo to v roku 1990, hneď, ako to len bolo možné, po „nežnej revolúcii“.  Dovtedy sme aj napriek naším snahám nemohli tento zámer uskutočniť. Liga bola založená v našom bratislavskom byte na Saratovskej č. 8 v Dúbravke. Oficiálne bolo občianske združenie zaregistrované na Ministerstve vnútra a životného prostredia SR 22. októbra 1990. V prípravnom výbore boli aj dvaja právnici JUDr. Karol Gecík, CSc. a JUDr. Viktor Milota. Ako tajomníčka predsedníctva LPRe SR dlhé roky pôsobila MUDr. Mária Orlovská, CSc.  Niekoľko rokov nám pomáhali aj ďalší kolegovia lekári a spoločensky angažovaní pacienti. Postupne sa zapájalo viac pacientov a v súčasnosti si činnosť Ligy plánujú a koordinujú oni. Ku koncu roka 2011 sme mali približne 2 300 členov. Pri zakladaní združenia sme sa inšpirovali činnosťou v zahraničných líg, napríklad v Holandsku, Dánsku, Fínsku či Nórsku. V júli roku 1991 na Medzinárodnom kongrese Európskej ligy proti reumatizmu (EULAR) v Budapešti bola LPRe SR, na zasadnutí Stáleho výboru pre sociálne ligy, prijatá za riadneho člena EULAR. Neskôr sme my na oplátku pomohli a radili kolegom v Revmatologickom ústave v Prahe pri zakladaní Revma ligy v ČR. 

Čo konkrétne pokladáte za najdôležitejší úspech Ligy za celú jej doterajšiu históriu a čo za svoj osobný úspech, v rámci činnosti Ligy?

Ak mám hodnotiť celú históriu Ligy proti reumatizmu na Slovensku, tak potom za najdôležitejší úspech považujem to, že Liga, od začiatku až doteraz, slúži našim pacientom. Úžasným počinom je aj to, že sa nám podarilo činnosť Ligy dostať viac do regiónov Slovenska. Rozšírením LPRe SR na 19 miestnych pobočiek a klubov, je prakticky pokryté celé územie republiky. Osobne sa veľmi teším a som hrdý, na vznik Informačného bulletinu LPRe SR. Je to periodický časopis pre pacientov s reumatickými chorobami, kde sa môžu navzájom informovať, odovzdávať si skúsenosti a v odborných článkoch tu získavajú najnovšie informácie o nových metódach liečby a pokrokoch výskumu v reumatológii. LPRe SR vydáva aj iné periodické a neperiodické publikácie s reumatologickou tematikou. Hlavne ma však teší vznik a bohatá činnosť Sekcie mladých reumatikov a Klubu Kĺbik.  Tým sa jednoznačne ukázalo, že štafetu musia prebrať mladí nadšenci. Nám starším treba vzdať uznanie, ale mladosť a invenčnosť patrí už mladej generácii. V tom je možno moja osobná výhoda, že som to pochopil. Spôsobuje mi radosť, že v našom diele sa bude pokračovať a ponesie sa štafeta Ligy proti reumatizmu na Slovensku ďalej. Verím, že dosiahnu ďalšie úspechy v práci pre chorých pacientov – reumatikov. To je moja najväčšia pýcha v doterajšej činnosti na pôde Ligy. Teraz musím viac sústrediť svoje sily tam, kde ma reumatológia potrebuje. Štafetu odovzdávam s dôverou novej generácii dobrovoľníkov. Verím, že v rukách mojich mladých nástupcov bude Liga prekvitať. O tom som presvedčený. Pokiaľ budem môcť, budem s radosťou pozorovať, ako sa im darí. Nepochybujem, že vynikajúco, lebo už aj doteraz ukázali svoju snahu a um. Svoju prácu robia zodpovedne a aj v zahraničí Slovensko reprezentujú na dôstojnej úrovni. Dozrel čas na zmenu a ja som rád, že môžem byť pri tom.

Máte nejaký silný moment, zážitok, ktorý sa Vám za 22 rokov činnosti Ligy silno vryl do pamäte?

Určite áno. Silný zážitkom bolo stretnutie s profesorom E. Bywatersom. Bol som vtedy veľmi mladý lekár. Bolo to v 70-tich rokoch. Jeden zo starších vedeckých pracovníkov z nášho ústavu ma predstavil tomuto nestorovi britskej reumatológie a on povedal: „I know him he is brain of your Institute (preklad: Poznám ho, je mozgomvášho ústavu). Skromnosť mi nedovoľuje komentovať jeho slová. Stretol som veľa úžasných ľudí a zažil som neopakovateľné momenty ľudskosti a spolupatričnosti. Spomínam si na stretnutie s mojim učiteľom Dr. P.J.L. Holtom, FRCP, z Manchestru /Anglicko/, dnes žiaľbohu už nebohým. On mi povedal: „Milý Jozef, keby si nič nebol urobil pre reumatológiu, len založenie Ligy proti reumatizmu na Slovensku, tak si dosť urobil.“ Bolo to počas jedného z kongresov EULAR.

Čo by ste chceli odkázať svojim nástupcom vo vedení Ligy a tiež radovým členom LPRe SR?   

Noste vždy v srdci svoju vlasť – Slovenskú republiku  a slovenskú reumatológiu.