Konečne sa blížia sviatky. Posledné týždne som prežila pomerne hekticky, takže sa už teším na zopár dní pohody a pokoja.

Po dlhej péenke nakoniec výsledky z krvi dopadli uspokojivo a začiatkom decembra som zase naskočila do práce. Týmto však riešenie mojich problémov neskončilo. Ujo Sjögren si zatiaľ tvrdú liečbu nevyžaduje, čo si moje trávenie naozaj vydýchlo, avšak nastal iný zádrhel (to asi aby som nevyšla z cviku) – musela som prerušiť doterajšiu liečbu kostí pre závažné vedľajšie účinky a bude sa musieť hľadať náhradné riešenie. A to som si myslela, že práve túto vec už mám vyriešenú a môžem ju pustiť z hlavy, že aspoň na kosti sa našiel liek, ktorý moje telo toleruje a dokonca podľa posledných výsledkov aj zaberal. No nič, radšej sa už ani nezamýšľam nad otázkami typu: prečo, začo, načo? Lebo posledné roky to tak chodí, keď sa jedna vec podarí zlepšiť, okamžite vyskočí iný problém a keby sa mal človek nad tým všetkým neustále trápiť a stresovať, tak by vlastne nemal kedy žiť.

Nateraz mi ku šťastiu stačí toľko, že pokusy s novou liečbou sa odkladajú až na jar, že si nemusím kaziť posledné dni pred Vianocami, pretože, ako som už minule spomínala, moje telo reaguje na lieky akéhokoľvek typu dosť nevyspytateľne. Ešte mám v čerstvej pamäti, ako som nedávno riešila bolesti v črevách a neskutočné svrbenie celého tela a asi mesiac som nevedela prísť na to, čo mi to spúšťa. Prekopala som celý môj jedálniček, tuho som premýšľala, ktorá potravina by to mohla byť, dokonca som navštívila kožnú ambulanciu a nakoniec som prišla na to, že mi to robil jeden obyčajný multivitamín, ktorým som si chcela doplniť do tela živiny. Takže ja a lieky, to je vždy tvrdý oriešok.

Popri tom ma Sjögren neplánovane zaviedol ešte aj k zubárke (čo bolelo viac moju peňaženku ako moje zuby) a zase sa mi po dlhom čase objavil ekzém na tvári – jeden z prejavov nefungujúceho trávenia – a nie a nie ho preliečiť. Ešteže je viditeľný najviac v okolí nosa, väčšina ľudí si pomyslí, že mám nádchu a od toho podráždenú kožu, takže to neriešia. Ale možno po takom mesiaci – dvoch im už začne byť moja „nádcha“ podozrivá, no ale nejako to prežijem, pokúšať sa to zakryť mejkapom by znamenalo len ďalšie riziko alergickej reakcie a to sa mi riskovať nechce. Stále si hovorím, že aj tak dobre, že to nie je také viditeľné na iných častiach tváre, lebo to by pútalo pozornosť oveľa viac.

No a okrem takýchto zdravotných „radostí“ som sa snažila po mojej dlhej péenke zvládnuť nával v práci, zameškané veci v domácnosti, prípravu na Vianoce… bolo treba pozháňať moje špeciálne cestoviny, múku na chlieb, samozrejme ten chlieb aj upiecť, múku na koláče… povybavovať nejakú zameškanú korešpondenciu, zabehnúť do knižnice vrátiť požičané knihy atď.

Ale aby som nepísala len o starostiach, jednou z tých príjemnejších povinností posledných dní bol každoročný nácvik niekoľkých piesní na Vianočné vystúpenie. Napriek časovej tiesni som si pri klavíri posedela celkom rada. V poslednej dobe sa klavíru už venujem dosť málo, doma nie je na to čas ani energia, lebo Sjögren, ale aspoň v zbore môžem niekoľkokrát do týždňa doprevádzať spoločný spev a raz za rok pripravovať niečo malé na Vianoce. Zatiaľ ma to stále baví a speváci sa tiež zatiaľ nesťažujú, aj keď ich občas poriadne potrápim – v piesni so štyrmi slohami sa domýliť v štyroch slohách, tomu sa už hovorí umenie, ale zatiaľ pri tom ešte nikto neprišiel o život:-)  Niekedy ma neposlúchajú prsty, niekedy oči, niekedy úraduje únava a nemôžem to veľmi ovplyvniť. Kedysi ma to dosť trápilo, ale potom mi jeden človek povedal veľmi dôležitú vetu: „Páči sa mi ako hráš, lebo hráš srdcom.“ A nebolo to vyjadrenie len tak hocikoho, povedal mi to človek znalý veci. Povedal mi to klavirista, ktorý určite veľmi dobre počul všetky chyby, ktoré som pri hraní urobila a o to viac si túto vetu vážim. Pomohla mi uvedomiť si, čo je skutočne dôležité. Vďaka nej hrám na klavíri s ešte väčšou chuťou, lebo aj keď telo neposlúcha, moje srdce v tomto smere funguje stále veľmi dobre!

Mohla by som vám toho o mojich predvianočných zážitkoch písať ešte veľa, posledné týždne boli naozaj nabité, ale nechám si to na inokedy. Teraz chcem už len jedno – popri tom všetkom zhone som si našla čas aj na výrobu Vianočného pozdravu, a tak vám chcem popriať pokojné, požehnané sviatky a v novom roku veľa síl, vytrvalosti a hlavne veľa optimizmu.

joni