Posledné dni bolo buď príliš horúco alebo daždivo, ale dnes ráno to vyzeralo sľubne. Po fajronte vyjdem z práce a pozerám, že krásny slnečný deň, nie príliš teplo, svieži vetrík a tak si hovorím: „Krása, ideálne počasie na prechádzku prírodou a fotografovanie. Už som taaak dlho nebola vonku s foťákom a pri tom je to môj najväčší relax, moja srdcovka, super, dnes konečne pôjdem.“ Dokonca som na chvíľu zauvažovala, že konečne po dvoch rokoch zase vytiahnem bicykel…

Hm, ibaže už po pár krokoch ma moje boľavé unavené telo rýchlo vrátilo do tvrdej reality. Minulý týždeň som si užívala dovolenku s dvoma princezničkami a vynechala som svoje každodenné cvičenie, pri tých dvoch strašidielkach nebola šanca. Tento týždeň som sa zase k cvičeniu vrátila, ale kĺby aj svaly mi tú prestávku riadne spočítali aj s úrokami. Bude ma to stáť niekoľko dní, možno aj týždňov extrabolesti a extraúnavy naviac, pokým si telo zase na to zvykne. Auu  :-(   Pri reumatických ochoreniach, kam patrí aj Sjögrenov syndróm, je pravidelné každodenné cvičenie veľmi dôležité, aby si kĺby a svaly udržali svoju pohyblivosť, takže musím makať a vydržať, iná cesta nevedie. A ešte k tomu som mala predošlé dni trošku viac stresu, pár krát som išla neskôr spať, zajtra mi treba ísť do práce a doma nejaké to žehlenie, chcelo by to utrieť prach a zamiesť podlahu, takže spočítané a podškrtnuté – nezostáva mi žiadna energia na viac, tie nešťastné lyžičky (viď predchádzajúci článok) ma neustále prenasledujú.

Nakoniec som sa teda po reálnej úvahe, a priznávam že s ľútosťou, rozhodla iba pre krátku prechádzku. V podstate to bola cesta do obchodu, pretože som potrebovala urobiť menší nákup, len som to zobrala trošku okľukou popri rieke. Musela som si priznať, že viac si teraz naozaj nemôžem dovoliť. Foťák som mala so sebou, ale veľa som toho nefotila, radšej som si na pár krátkych minút užívala ten úžasný pokoj. No čo, škoda, dnes bol naozaj krásny deň na bicyklovanie či obdivovanie prírody a fotenie, ale Sjögren nepustí. Dosť ma to štve, že sa musím tak veľmi obmedzovať vo veciach, ktoré ma bavia, ale nič s tým neurobím, hlavou múr neprerazím (už som to mnohokrát skúšala, ibaže múr zostal vždy celý a akurát ma z toho rozbolela hlava).

Možno inokedy bude viac energie a snáď natrafím aj na rovnako pekné počasie ako bolo dnes. Špecifikom tohto môjho koníčku je, že pri fotografovaní prírody sa človek musí prispôsobiť počasiu, ktoré je dosť nevyspytateľné. A v mojom prípade to znamená byť neustále pripravený = nemať prečerpané lyžičky, aby keď sa zrazu objaví pekný deň, mohol človek chytiť foťák a vyraziť. A to je teda fakt fuška. Tentoraz sa mi to moc nepodarilo, ale stále sa učím…

joni