Život exota (20) (28.11.2016)

Dnes som mala veeeeľmi dlhý deň, únavný, ale v konečnom dôsledku aj pozitívne ladený. Normálne vstávam o 6.30 a o 9.00 mi začína pracovná doba. Ale dnes ráno som vstávala o 4.00 a o 6.00 som už makala v práci. Mala som posunutú pracovnú dobu, pretože o 10.00 som musela utekať na pravidelnú kontrolu k lekárovi. Okolo 12.00 som odtiaľ odchádzala, no a potom ešte nejaké nákupy, vybavovačky, domácnosť, riešenie nejakých vecí na PC a prostredníctvom internetu… a konečne balím „krám“ a teším sa do postele.

Ten ranný deficit spánku a zvýšená námaha ma budú prenasledovať ešte niekoľko dní, pokým sa organizmus z toho spamätá. A k tomu ešte treba pripočítať, že mám za sebou náročný víkend – sobotu som trávila v práci. Najbližšie dni nebudú jednoduché. Porušila som disciplínu a Sjögren len tak ľahko neodpúšťa. On skrátka potrebuje svoj režim, dostatok spánku (cca. 9-10 hodín), vstávanie a stravu v čase, na ktorý je zvyknutý a pozor na zvýšenú námahu (je jedno či fyzickú, alebo psychický tlak, stres). Akonáhle prekročím hranice, čo aj len o kúsok, okamžite sa mi to vráti aj s úrokmi. A toto sa ťažko vysvetľuje, kto nezažil, tak možno nikdy celkom nepochopí. Ťažko sa s tým ja sama v sebe vyrovnávam, pretože dodržiavať takúto tvrdú disciplínu nie je vôbec jednoduché, a ešte ťažšie je čeliť neustálym otázkam a predovšetkým posudzovaniu a odsudzovaniu okolia.

V poslednej dobe sa dosť často stretávam s porovnávaním a zľahčovaním mojich problémov. Často počúvam vyjadrenia typu „ty sa máš, vstávať ráno až o pól siedmej a byť v práci iba päť hodín“ alebo „ty nemôžeš byť unavená, veď ja som ráno vstával skôr a pracoval dlhšie ako ty a normálne fungujem“. Často sa so mnou porovnávajú ľudia, ktorí musia vstávať možno o piatej alebo o šiestej ráno a odpracovať si osem hodín denne. Závidia mi a nechápu, prečo nemám viac energie a voľného času, keďže pracujem menej. Lenže, nikto z nich si pri tomto porovnávaní k môjmu rannému vstávaniu a pracovnej dobe nepripočíta aj moju diagnózu. Všetci vidia len tie zdanlivé „výhody“, ale vôbec nepomyslia na to, akú cenu za ne platím. Ľudia okolo mňa si často neuvedomujú, že môj organizmus nedokáže zvládať to, čo zdravý človek. Pre mňa je vstávanie o pól siedmej a päť hodín v práci takou istou záťažou (a niekedy dokonca  väčšou), ako pre zdravého človeka vstávanie o piatej a osemhodinová pracovná doba. A nie je to len nejaký môj neoverený odhad. Viem si to porovnať veľmi dobre. Mnohí z mojich kritikov totiž netušia, že skôr, ako som začala pracovať na skrátený úväzok, odrobila som si 15 rokov v normálnom režime. 15 rokov každé ráno vstať o pól piatej, o šiestej už sedieť vo výrobe za strojom a do pól tretej makať. Viem, aká je to záťaž pre organizmus a viem akú záťaž musím zvládať teraz pri skrátenej pracovnej dobe avšak s mojím nerozlučným „kamarátom“ Sjögrenom, ktorý má veľmi vysoké nároky.

Takže, po dnešnom vybočení z môjho zabehnutého režimu predpokladám, že len málo ľudí okolo mňa naozaj pochopí, že tento týždeň bude pre mňa ťažký, že budem unavená viac ako obvykle a možno nezvládnem všetko, čo by som mala. Ale o to viac si vážim tých, ktorí si dajú tú námahu, aby si zistili skutočné dôvody mojej únavy a obmedzenia mojich činností a úprimne sa pokúsia pochopiť aspoň v medziach, v ktorých môžu.

Ospravedlňujem sa za túto trochu negatívnu výpoveď. Niektoré veci skrátka vedia zabolieť a občas si človek potrebuje vyliať srdiečko. Ale, nechcem zabudnúť ani na tú pozitívnu časť dnešného dňa. Cez obed, cestou od lekára, bolo naozaj nádherné počasie. Ráno trošku nasnežilo, trávniky, stromy aj okolité kopce boli ako pocukrované, k tomu teplota máličko nad nulou a krásne slniečko. Slnečné počasie ma vždy poteší, povzbudí a nabije energiou. Škoda, že som nemala pri sebe foťák, aby som vám to aspoň trošku sprostredkovala. No ale to viete, kto by si nosil foťák na vyšetrenie k lekárovi. Mimochodom, ani u lekára to dnes nedopadlo najhoršie. Faktom je, že som si zase vypočula starú známu vetu: „neviem ako váš problém vyriešiť“. Ja som si vedomá, že moje problémy sú také, aké sú a nie je v ľudských silách to zmeniť. Už som si na to zvykla a takáto veta ma už veľmi neprekvapuje. Ale bolo milé od pána doktora, že bol ochotný (ostatne ako vždy) hovoriť so mnou celkom otvorene a úprimne a snažil sa aspoň mi ten môj stav trochu uľahčiť, keď už sa to nedá vyriešiť. Podebatovali sme o doterajšej liečbe, o jej prínosoch a negatívach, prebrali nové možnosti a zhodli sa na tom, čo budeme ďalšieho pol roka skúšať. Nie je nad to, keď sa môžete s niekým bez obáv porozprávať, pýtať sa čomu nerozumiete a dostať v rámci možností aj zrozumiteľné odpovede. Aj to vie dopomôcť k pozitívnej nálade. Treba sa vedieť potešiť aj z maličkostí a život je hneď o kúsok krajší 🙂

 joni