Život exota (22) (21.6.2017)

Dnes večer som sa vracala domov z biblickej hodinky, po poobedňajšej horúčave bol konečne trošku sviežejší vzduch, a tak som si vykračovala pekne pomaličky a užívala trošku relaxu. Ako som prichádzala k domu, uvidela som tam kopec ľudí a tri požiarne autá so zapnutými majákmi a celý môj relax bol ta tam. Hneď som pridala do kroku a pýtam sa susedov, čo sa deje. Pán sused ma asi nechcel vystrašiť, povedal mi upokojujúcim hlasom, že už je to dobré, že na 6. poschodí trochu horelo. No, pre také „trochu horelo“ by asi neboli potrebné tri cisterny. Prvé, čo mi napadlo, že 6. poschodie je len o dve poschodia nado mnou, takže buď bude vyhorené aj u mňa alebo budem vytopená. Vďaka Bohu, ani jedno z toho sa neudialo, u mňa doma bolo až na nepríjemný dymový zápach všetko na priadku. Ale hore schodmi som išla veru s malou dušičkou. Všetko, čo mám, je v tomto jednoizbovom byte a byt samotný ani nie je môj, som v ňom len podnájomník. Uvedomila som si, aký je majetok na tejto zemi nestály a pominuteľný. Celkovo posledného pol roka veľmi hmatateľne vnímam, ako všetko, o čo sa človek opiera, v čom má svoje istoty, môže byť v okamihu preč.

Od januára som vám nič nenapísala o mojom exotickom živote. Nie, že by sa nič nedialo alebo že by som už s týmto seriálom skončila. Práve naopak, dialo sa (a ešte stále sa deje) toho až príliš. Tak ako moje dni, aj moje myšlienky sú veľmi rozbehané, rozlietané a je ťažké skrotiť ich do slov a preto je aj tento príspevok možno trochu kostrbatý.

V posledných mesiacoch som mala len zriedka pokojné oddychové chvíle, ktoré by boli iba moje. Spomínam si na jednu z nich, kedy som mala po dlhom čase celého pol dňa iba pre seba. Síce to nemalo práve najideálnejší dôvod – bola som totiž na plánovanej kontrole u lekára a na ďalšej dávke liečby na moje slabé kosti. Takže mi po návrate kolovala v žilách čerstvá porcia kyseliny, ktorá mi spôsobovala bolesti od hlavy až po päty a pár týždňov trvalo, pokým sa s tým moje telo vyrovnalo. Ale nie o tom v tejto chvíli premýšľam, nad takými vecami sa ani príliš premýšľať nesmie, v takýchto chvíľach treba hlavne zaťať zuby a vydržať. Pri spomienke na tento deň myslím skôr na to, že doteraz sme k lekárovi vždy chodievali spolu s otcom, autom, po diaľnici. Ale tentokrát som šla sama, autobusom. Ráno som zavčasu vstala, počkala na zastávke na ten správny spoj, našla si miesto pri okne a cestou tam i späť som si užívala pomalú jazdu cez malé dedinky a pestro sfarbenú jarnú prírodu. Bolo pekné slnečné počasie a ja som už tak dávno nemala možnosť urobiť si prechádzku prírodou, ktorá mi vždy vedela dodať optimizmus a novú energiu. Tento výlet autobusom mi ju aspoň sčasti nahradil. Užila som si to a okrem pekného okolia mi zostal v pamäti aj zvláštny moment uprostred jednej z dedín, ktorými sme prechádzali. V našom jazdnom pruhu stáli dvaja starčekovia s bicyklami a náruživo debatovali. Akosi si nevšimli, že pri tom zablokovali celý jazdný pruh. Z protismeru práve išli autá a tak som sledovala, čo urobí šofér nášho autobusu. Akosi podvedome som očakávala, že na nich zatrúbi alebo sa aspoň bude tváriť otrávene. Ale na moje prekvapenie šofér celkom pokojne zastavil, počkal, kým sa uvoľní protismer a pri obiehaní starčekom s úsmevom zamával. A ja som sa musela usmiať tiež. Bolo to milé gesto, ktoré ma priviedlo k zamysleniu, kam sa vlastne toľko naháňame? Čo máme z toho, že sa celý život za niečím ženieme a pri tom nestíhame naozaj žiť a tráviť čas s tými najbližšími? Čo má v našom, mojom, živote naozaj cenu? Presne takto by sa dal zhrnúť posledný polrok môjho života – hľadaním odpovede na otázku: čo je skutočne dôležité?

Približne v polovici januára sa nám život v rodine obrátil hore nohami. Jedeného z rodičov postretla náhla mozgová príhoda. Nečakane sa ocitol v nemocnici vo vážnom stave a my sme netušili, čo nás čaká. Prognózy boli 50 na 50. Prvé dni prevládal šok a potom nastúpila tvrdá práca. Bolo treba obom rodičom pomôcť. Jednému bolo treba pomôcť znova sa zaradiť do života, postaviť sa na nohy doslovne, fyzicky, a aj po ostatných stránkach. A druhému bolo treba pomôcť túto radikálnu zmenu uniesť, tak fyzicky ako aj na duši. Skrátka, bolo treba všetko odložiť bokom a sústrediť sa na rodinu. Hoci to bolo (a ešte stále je) náročné, urobila som to rada. Len, na začiatku som urobila jednu zásadnú chybu. V snahe pomáhať rodine som zabudla na seba a svojho spoločníka Sjögrena. Prestala som myslieť na špeciálnu stravu, na poctivé zvlhčovanie slizníc, dostatok odpočinku, spánku… A môj spoločník sa hneď ohlásil, dostavili sa horúčky, zvracanie, črevné problémy, krvácanie z nosa a iné „príjemnosti“. Veľmi rýchlo som zistila, že tadiaľto cesta nevedie, že takýmto spôsobom nebudem ku pomoci nikomu a ničomu. Ak chcem pomáhať, musím sa postarať aj o seba samú. Bolo treba utriediť si priority a vytvoriť priestor na to, čo je naozaj dôležité. A tiež som si zase raz overila, že moje zdravotné problémy nie sú len o psychike. Ak na ne prestanem myslieť, oni nezmiznú. Zaiste, psychika je veľmi mocná vec, o tom niet pochýb, ale nie všetko sa dá psychikou vysvetliť a ovplyvniť. (To len taká odbočka na margo poznámok niektorých ľudí, že by mi určite bolo lepšie, keby som na svoju chorobu nemyslela, nedávala pozor na pravidlá, neriešila čo jesť a nejesť… Tak vidíte, skúsila som a lepšie mi teda určite nebolo, niektoré zdravotné problémy naozaj nie sú iba v hlave.)

Keď sa teraz obzriem späť na posledného pol roka, boli to neuveriteľne ťažké časy, veľa sĺz, veľa prebdených nocí a neistých dní. Máme za sebou kopec driny fyzickej i tej duševnej, musela som sa mnohých vecí vzdať a miesto nich robiť veci, ktoré vôbec neboli ľahké a nikdy som neplánovala, že ich niekedy v živote robiť budem. Celá táto námaha bola o to ťažšia, že krátko po mozgovej príhode jedného z rodičov sme stáli na pohrebe uja, ktorý nám bol práve v týchto ťažkých časoch veľkou oporou. Bolo to naozaj ťažké obdobie a ťažká drina, ale stálo za to vydržať. Ešte stále to nie je v poriadku a ani už nikdy v úplnom poriadku nebude, ešte stále máme toho veľa pred sebou, ešte stále si nemôžeme sadnúť a vydýchnuť, že boj je za nami. Ale to, kde sme dnes, kde sme sa za ten polrok dostali, už to je veľký pokrok. Obdivujem mojich rodičov ako obaja statočne bojujú, každý v rámci tých svojich možností a schopností. Nevzdávajú sa a pekne po maličkých krôčikoch postupujú dopredu. A nie je to cesta vôbec jednoduchá, ale po každom páde, akokoľvek hlbokom alebo bolestivom sa znova postavia, nadýchnu sa a hľadajú cestu ako ďalej. Veľmi si ich vážim a som rada, že môžem byť pri nich, že im môžem pomáhať. Ono, aj keď má človek svoje vlastné zdravotné problémy a nesmie na ne celkom zabudnúť (viď vyššie), aj tak môže byť oporou a pomocou pre druhých. Ako hovorí jeden výstižný citát z knihy o istom nevyliečiteľne chorom človeku: „ešte stále má uši, ktorými môže načúvať svojim blížnym, ramená, na ktorých sa môžu vyplakať, a ruky, ktorými ich môže objať.“ (Lisa Genova, z knihy „Ještě pořád jsem to já“)

 joni