Radí fyzioterapeutka s Eva Ďurinová z Inštitútu fyzioterapie, balneológie a liečebnej rehabilitácie na Univerzite Cyrila a Metoda v Trnave

Pri liečbe Bechterevovej choroby je jednou z najpodstatnejších vecí pravidelné a časté cvičenie. Z vlastnej skúsenosti však poznáme, že to nie je také jednoduché. Keď bolesť chrbtice či kĺbov človeka dohnala do ambulancie, nemá veľmi vôľu cvičiť. A keď bolesť už prestala, potrebuje zasa motiváciu, aby sa do cvičenia vôbec pustil. Aké sú vaše skúsenosti s pacientmi a pacientkami?

Iste, bolesť je subjektívny pocit, každý pacient ju prežíva inak a pristupuje k svojmu ochoreniu individuálne. No v prípade tohto ochorenia zväčša platí, že pacienti po cvičení pozorujú zníženie bolesti a zlepšenie pohyblivosti. A práve preto môže byť pre nich bolesť aj motivačným faktorom k pravidelnému cvičeniu. Ešte počas môjho vysokoškolského štúdia fyzioterapie na Karlovej univerzite som absolvovala semestrálnu prax v Reumatologickom ústave v Prahe. Vtedy pacienti pravidelne cvičili v skupinách, dvakrát týždenne po 45 minút. Dodnes s vďakou spomínam na túto skúsenosť, pacienti cvičili s radosťou, panovala tam výborná atmosféra! A tak aj teraz mojim študentom radím, aby využili potenciál pacienta. To znamená, aby v začiatočnom štádiu ochorenia, keď ešte chrbtica nie je natoľko stuhnutá či deformovaná, naučili pacientov cvičiť pestro, zvolili viaceré východiskové polohy, prípadne aj  náročnejšie cviky tak, aby to pacientov bavilo a mali ozajstný pocit, že na sebe pracujú.

Zo svojich skúseností môžem potvrdiť, že väčšinou sú skutočne motivovaní… Napríklad profesionálny hasič, ktorý musel podstupovať testy fyzickej výkonnosti v rámci povolania, pravidelne cvičil naučenú zostavu na udržanie pohyblivosti chrbtice a výkonnosti. Ďalší pacient so sedavým zamestnaním, si dal doma namontovať rebriny… Samozrejme, stretla som sa aj s takými, ktorí necvičia vôbec.

Mimochodom, sú v disciplinovanosti rozdiely medzi mužmi a ženami, pokiaľ ide o pravidelné cvičenie?

Nemám pocit, že by medzi pohlaviami boli v tomto zmysle rozdiely. Počas praxe som sa stretla s prevahou pacientov – mužov. Vždy však všetko závisí od konkrétneho človeka.

Aký typ cvičenia je podľa vás najdôležitejší? Ak máme práve lenivejšie obdobie, čo je minimum, ktoré by sme mali každý deň absolvovať?

Najdôležitejšie sú cviky, ktoré udržujú pohyblivosť chrbtice a zabraňujú jej deformitám ako aj udržujú pohyblivosť koreňových kĺbov, čiže bedrových a ramenných kĺbov, prípadne dychové  cvičenia. Cvičenie nemusí trvať dlho – napríklad celú hodinu. Záleží na jeho efektívnosti a tá sa dá dosiahnuť výberom vhodných cvikov.

Dobrou správou pri tejto diagnóze je, že Bechterevova choroba neskracuje dĺžku života. O to viac by nám malo záležať na tom, aby sme ho prežili kvalitne – a cvičenie nám v tom môže výrazne pomôcť. Z vašich skúseností, sú ľudia s týmto ochorením dobrí športovci a športovkyne?

Nemôžem vo všeobecnosti tvrdiť, že sú dobrí športovci či športovkyne, ale zväčša naozaj majú pozitívny vzťah k pohybu a dobre sa s nimi spolupracuje.

Hovorili sme o najzákladnejších cvikoch, ktoré by mali byť denným rituálom. Sú niektoré      športy alebo cvičenia, ktoré naopak nie sú vhodné? (a ak áno, čím podobným sa dajú nahradiť?

Treba sa vyhýbať nevhodným športom ako sú napríklad všetky kontaktné športy (karate, judo, zápasenie, dvíhanie ťažkých závaží) a z dôvodu tvrdých doskokov aj niektorým loptovým hrám (hádzaná, basketbal…). Medzi vhodné pohybové aktivity a športy patria napríklad tajči, plávanie… Hlavne štýly znak a kraul. A pomáha tiež cvičenie vo vode, prípadne športy s rotačnou zložkou ako golf a tenis, bicyklovanie, lyžovanie na bežkách, chôdza s paličkami – nordic walking alebo posilňovanie s ľahkými činkami…

Pre Bechterevovu chorobu je typické zhrbené držanie tela. Je to nevyhnutnosť alebo sa mu dá zabrániť?

Pohybová liečba môže spomaliť alebo oddialiť ankylózu (tuhnutie) chrbtice a pôsobiť tiež proti kyfotizácii (zvýšenému zakriveniu, ohnutiu) hrudnej chrbtice. Pomáha znížiť bolesť, udržovať a zlepšiť pohyblivosť chrbtice, hrudníka, koreňových kĺbov, dychových exkurzií. Ďalej pomáha zvýšiť svalovú silu. Snaží sa ovplyvniť svalové dysbalancie, udržať a zlepšiť celkovú kondíciu pacienta a má pozitívny vplyv na psychiku ako aj kvalitu života pacienta.

Je niečo, čo by ste ľuďom trpiacim touto chorobu zvlášť chceli zdôrazniť alebo prízvukovať?

Pravidelne cvičiť, pretože pohybová liečba a aktívny pohyb predstavujú pre nich celoživotnú nutnosť. Pri včasnom stanovení diagnózy a dodržiavaní spomenutých opatrení je ich životná a pracovná perspektíva priaznivá, 70 – 75 % pacientov je aktívnych s dobrou pracovnou prognózou.

 Aké ďalšie návyky je podľa vás dobré si osvojiť?

Pacient by mal spať na rovnom nepoddajnom lôžku iba s malým vankúšom pod hlavou. Nemal by dlhodobo zotrvávať v jednej polohe ako napríklad sed, stoj, uprednostňovať dynamické aktivity pred statickými. Precvičovať hlavne chrbticu, najmä tie časti, kde je ešte ako tak zachovaná pohyblivosť a snažiť sa ju čo najdlhšie udržať. Treba precvičovať záklony, rotácie, úklony.

 Toto ochorenie vie vraj najviac potrápiť v noci alebo ráno. Pomôže v tom cvičenie?

Áno, ide o zápalový typ ochorenia, pociťujú bolesť aj v noci a ráno sa budia s pocitom stuhnutosti. Na základe tejto skutočnosti je vhodné ráno zaradiť skôr cvičenia strečingové, „na rozhýbanie“ a zníženie stuhnutosti (5 – 10 minút), ostatné cviky zaradiť do zostavy skôr v poobedňajších hodinách, keď je bolesť najmenšia.

Výber citátov do plôšky:

„Cvičenie nemusí trvať dlho – záleží na výbere vhodných cvikov.“

„Pacienti sú väčšinou motivovaní – po cvičení pozorujú zníženie bolesti.“