> Ako liečba RO ovplyvnila moju nádej do budúcnosti
Ako liečba RO ovplyvnila moju nádej do budúcnosti

Víťazná esej Steneho Ceny národnej súťaže na Slovensku

Vierka Šaligová

Volám sa Vierka Šaligová a pochádzam zo Slovenska z Dolnej Oravy, z obce Istebné. Od vydaja žijem v obci Veličná, ktorá bola kedysi veľkým stoličným mestom.

V detstve som trpela celiakiou, čo sa vtedy ťažko diagnostikovalo. Keďže môj zdravotný stav bol veľmi vážny, poslali ma za známym detským lekárom, uznávaným pánom profesorom, do Trenčína. Nemala som žiadnu nádej. Trpela som hnačkami, mala som veľké brucho, začala sa mi kriviť hrudná kosť. Pán profesor mi určil správnu diagnózu a od 3 do 12 rokov som poctivo dodržiavala bezlepkovú diétu. Môj stav sa tak upravil, že som mohla pomaly začať jesť dokonca aj obyčajný chlieb!

Vydala som sa a narodili sa mi dve zdravé dcérky. No po pôrode druhej dcéry mi po dvoch mesiacoch z ničoho nič začali silné bolesti kĺbov. Večer nič a ráno som už nedokázala vstať z postele. Nepomáhali žiadne bežne známe lieky. Bolesť na chvíľu poľavovala, no potom udrela o to silnejšie. S mamou sme odcestovali do Žiliny, kde mi diagnostikovali reumatoidnú artritídu. Bola som hospitalizovaná v Dolnom Kubíne, kde hľadali príčinu môjho ochorenia. Predpokladali, že príčinou sú zuby a tak som preventívne prišla o zadné zaplombované zuby, ktoré boli bez zápalu. Nasadili mi kortikoidy a ďalšie protizápalové lieky. Môj svokor mi vyčítal, že som sa nemala vydávať, keď som stále chorá. Nedokázala som sa preniesť cez negatívne myšlienky, hrozila mi invalidita, vozík. Predtým som bola plná elánu a chuti pracovať. Pracovala som v spoločnom stravovaní, organizovala som svadby, rôzne akcie, varila som pre množstvo ľudí, i pre deti v pionierskom tábore. Všetci ma poznali, bola som šikovná a šťastná.

Po prepuknutí choroby som sa však ocitla psychicky na dne, často som plakávala a nevidela cestu vpred. Môžem len poďakovať manželovi a mojej rodine, že ma vtedy dokázali udržať nad vodou. Po roku som síce nastúpila do práce, ale reuma udrela opäť plnou silou a ja som ďalší rok maródovala. Mesačne som dostávala injekcie zlata. Musela som zmeniť zamestnanie na sedavé, v suchu a teple. Začala som pracovať ako ekonóm železničnej dopravy. Bola som zas užitočná a za všetko vďačná. I keď bolesti ustupovali, mala som v tele stále zápal. Ako povedala moja reumatologička z Trstenej, keď je v tele zápal, nesmú byť kúpele. A tak poslúcham a nepokúšam osud. Reuma neustupovala. Sú dni také i onaké. S krutými bolesťami, kedy zatínam zuby, ale i dni pokojnejšie. Ale ja viem, že musím ísť ďalej a hýbať sa v každej situácii.

Nuž a aby som toho už nemala dosť, po 33 rokoch ma kvôli znižovaniu stavu zamestnancov prepustili z práce. Potom som si na dvoch miestach zlomila pravú nohu. Keďže mám kvôli chorobe slabé ruky, musel ma môj muž doslova nosiť. Po troch mesiacoch som sa spúšťala po zadku z poschodia. Neskôr som už po rovine dokázala prejsť kratšie vzdialenosti aj s barlami. Po prepustení z práce sa na mňa reuma vrhla opäť v plnej sile. Viem, že je to aj o psychike. Nedokázala som to jednoducho sama ovplyvniť a zvládnuť. Nezaberalo nič. Kĺby puchli a šialene boleli. Pomoc som našla až v Národnom ústave reumatických chorôb v Piešťanoch. Mala som už prvé informácie o biologickej liečbe. Vtedy to bola nová a málo dostupná liečba. S plačom som išla do zdravotnej poisťovne a oni mi ju preplatili.

Keď tak spomínam na celý pracovný život, bol síce radostný, ale aj plný bolestí a sĺz. Bez pomoci mojej rodiny by som to všetko nezvládla. Postavili sme dom. Pomáhala som pri stavbe, varení aj s prácami na poli. V lete pracujem v záhrade. V zime vyšívam, pletiem ponožky, prešívam veci, pečiem torty a koláče. Napriek bolesti robím všetko, aby som si uchovala jemnú motoriku rúk. Pracujem tvrdo na sebe a neľutujem sa. Ak zanedbám čo len jeden kĺb, stuhne.

V našej rodine sme vždy spievali ľudové piesne. A tak som po 50-ke začala spievať v skupine Studnička a hrať v ochotníckom divadle vo Veličnej. Folklór miluje celá moja rodina. Mne pomáha zabúdať na bolesť. S divadlom sme vystupovali doma aj v zahraničí. Maľovala som dokonca aj staré divadelné kulisy. Pomáhala som pri ich prenášaní a tak sa stalo, že sa mi zlomil stavec bez toho, aby som to vôbec vedela. Povedali mi to až v Piešťanoch. Chrbtica ma síce bolela, ale zrejme mám posunutý prah bolesti. Nespájala som to s reumou, riešila som ju čo najmenej.

Aktuálne, v covidovom období, nepodlieham smútku ani beznádeji. Som plne očkovaná, teším sa s manželom z krásnych vnúčat. Pre pandémiu s folklórnym súborom nespievame ani nehráme. No napriek tomu sa vôbec nenudím. Dokonca som vydala knihu s názvom „Spomienka na mojich rodičov“.

Keď človek chce, tak dokáže všeličo. Realita nakoniec nie je vždy až taká šedá, ako očakávame. Neviem, čo ma ešte v živote čaká, ale je to v rukách Božích. No bez pomoci lekárov z NÚRCH-u, bez podpory rodiny a priateľov by som nebola tam, kde som teraz. Som hlboko veriaca a keďže v kostole stále plačem, chodím tam zriedkavo. Bolí ma tam srdce.

My pacienti chorí na reumu, sa musíme hýbať, cvičiť, robiť to, čo máme radi aj cez bolesť. Overené sú vychádzky do prírody, zamestnávanie mysle a čítanie. Mali by sme sa vyhýbať ľuďom, ktorí nám ubližujú a vysávajú z nás energiu. Už dávno som pochopila, že proti ľudskej hlúposti sa jednoducho bojovať nedá.

Buďme optimistickí a verme, že to pomôže zachovať si zdravie, ktoré ešte máme. Veľa šťastia, lásky a slnečných dní vám prajem.

—————
Téma: Príbehy pacientov

Ďalšie články

Reumatické ochorenia patria medzi najrozšírenejšie na svete. Trpí nimi vyše 103 mil. Európanov. Na Slovensku sa odhaduje, že je to 45 – 50 tisíc pacientov. Spomedzi množstva rôznych reumatických diagnóz napr. reumatoidnú artritídu (RA) má až 26-tisíc dospelých ľudí, a každý...
Pani Ivanke, krásnej mladej žene, trvalo sedem rokov, kým sa vyrovnala so skutočnosťou, že ochorela na reumatoidnú artritídu a prestala sa ľutovať. Ako to máte Vy?
Prvé mesiace roka sú aj obdobím príprav a konania výročných členských schôdzí (VČS) v miestnych pobočkách a kluboch LPRe SR.
Krištáľové krídlo ocení významné osobnosti aj v roku 2024. Medzi nominovanými za Filantropiu je aj naša predsedníčka LPRe SR Jana Dobšovičová Černáková, prezidentka AOPP Mária Lévyová a do tretice je nominovaná aj pani Alexandra Hovancová.