Víťazná esej Steneho Ceny národnej súťaže na Slovensku 2021



Ako mi digitálne riešenia pomáhajú v mojom reumatickom živote

Som vekom stará žena. Starecká artritída mi deformuje prsty na rukách, našťastie nie naraz mávam niekedy kruté bolesti ramien, kolien, zápästí, bedier atď. Tak ako milióny iných ľudí. Ale to len na úvod.

Keď som mala cca 15 rokov, kúpili sme prvý televízor. Obrovskú kocku s malou obrazovkou a jediným kanálom, ktorý vysielal samozrejme len pár hodín denne, aj to čierno-bielo. Potom sme kúpili prvý telefón s ciferníkom a všetci sme boli v absolútnom vytržení. Išli sme s dobou. Keď sa tak o 15 rokov objavili prvé počítače, ešte s malinkou pamäťou, priestorovo obrovské, bol to pre mňa ďalší technický šok. Keďže manžel kráča vždy s dobou, čoskoro sme mali počítač doma, najprv len taký nijaký, o pár rokov už celkom solídny. Syn, vtedy stredoškolák, to zvládal bravúrne, mňa obchádzala hrôza už pri pohľade na to, ako kmitá prstami po klávesnici a čo všetko to čudo dokáže. Potom som sa zaťala a požiadala syna, aby ma naučil základy. Ako to zapnúť, dostať sa na internet, otvoriť si mailovú schránku, ako sa môcť hrať a ako obsluhovať aspoň Word, ako googliť. Bolo to strašné trápenie, pretože i keď som si poctivo napísala jednotlivé kroky, bežne som sa preklikla, niečo zmazala, niečo pokazila. Nechcite počuť komentáre môjho milovaného synáčika, pripadala som si ako úplný hlupák. Tak po dvoch rokoch som už hrdo riešila, čo bolo potrebné a už smelšie skúšala, čo tá potvora dokáže. A vtedy to začalo byť zaujímavé. Objavovala som svet, zisťovala napr. vlakové a autobusové spoje, písala známym a priateľom a keď som mala čas, hrávala som mierumilovnú hru, kde je potrebné taktizovať a plánovať. Hrám ju dodnes a je to úžasný relax. Keď som sa stala členkou našej Ligy proti reumatizmu na Slovensku, zapojila som sa do práce, ako sa len dalo a koľko bolo potrebné. A tak sa mi otvorili zase úplne nové obzory. Nechcem tvrdiť, že som nejaký borec, ale naučila som sa viac, ako mnohí iní v mojom veku. Dnes bežne objednávam lieky cez e-recept, objednávam sa u lekárov, dokonca nakupujem občas v e-shopoch, i keď si musím dávať pekelný pozor, aby som sa nepreklikla a nedala do košíka niečo, čo nechcem, či viac kusov z toho, čo chcem. Aj to sa stalo. Je perfektné môcť komunikovať z domu s bankou, elektrárňami, plynármi, úradmi, či s kýmkoľvek. Je perfektné môcť meniť pozadie a dať si tam fotografiu, ktorá mi aktuálne sedí. Pre mladých sú to smiešnosti, pre mňa superpokrok.

Mobily sú kapitola sama o sebe. Dodnes odmietam moderné verzie, mojim prstom vyhovujú len tie s tlačidlami. Ruky sa mi občas dosť trasú a tak mám staromódny mobil, ktorý používam len na hovory a esemesky. To mi stačí. Čo používam ešte? Neviem, či krokomer patrí do tejto témy, ale ja ho nosievam. Fascinujú ma vyšetrenia najmodernejšou technikou a stále domŕzam lekárov, aby mi vysvetlili, ako tie nové diagnostické mašiny fungujú, čo a ako tam zistia a podobne. V tomto som otravná potvora. Neuveríte, ale niekedy mi ani nevedia odpovedať. Hlavne, že s tými mašinkami dokážu pracovať. Bez čoho by som ale nevedela existovať, je moja elektronická kniha. Najsamprv ležala dva roky v zásuvke, desila som sa manipulácie s ňou. No neodolala som a presvedčila istú mladú dámu s rovnakou láskou ku knihám, aby ma zacvičila a stiahla mi knihy mojich obľúbených autorov. Keď som videla, že je tam viac ako sto titulov, nevychádzala som z úžasu, že je to možné. Po čase som sa naučila ako v nej upravovať texty, keďže oči sú už tiež slabé a tak s mojou knihou chodím všade, kam sa pohnem, dokonca i spávať. Úžasná vec. Rozmýšľam stále nad tým, čo by som od pokroku digitalizácie ešte očakávala. Žiť vo virtuálnom svete? To nie. Mať domáci robot, ktorý by ma hýčkal a pomáhal mi? Nie. Snáď mať na sieti permanentne k dispozícii vo dne v noci odborníka na moje problémy, snáď prepojenie a sledovanie aktuálneho zdravotného stavu mojím lekárom. Čiže mať implantovaný čip, ktorý by prenášal potrebné zdravotné údaje priamo do databázy lekára? Určite vo svete už takéto vymoženosti sú, no nemôžem vedieť všetko. Stále mi chodí po rozume katastrofická predstava zrútenia celej siete a návrat do doby kamennej. Asi preto, že digitalizácia postupuje úžasne rýchlo, takmer denne míľovými krokmi a staršia generácia má sklony báť sa noviniek. Som bežný starý človek s množstvom diagnóz a viem, že mnoho mojich rovesníkov skolila korona, či iná pliaga. Viem, že mnohí sú izolovaní práve preto, že nevedia pracovať s modernými vymoženosťami. Viem, že mládež nás často považuje za neschopných obmedzených starcov. Ja osobne, našťastie, sa takto necítim. Skôr som na seba hrdá, ale často myslím na tých znevýhodnených, „nemoderných“, ktorí sú odkázaní len na rozhlas, televíziu, či tlačené slovo. Pritom mnohí majú starobou poškodený sluch, zrak či celkovú mobilitu. A je mi ľúto, že netuším, ako im pomôcť. Pretože, verte starej žene, aj staroba má svoje čaro, i my, starí, chceme dôstojne dožiť. Viem totiž, že sa dokážeme tešiť z vecí, ktoré okolo tých mladých preletia ako motýlik a oni si ich ani len nevšimnú!

Elvíra Bonová

—————
Téma: Príbehy pacientov