> Ozajstná výzva nie je začať, ale vydržať!
Ozajstná výzva nie je začať, ale vydržať!

Fyzioterapeutka Monika Linhartová sa venuje klientom s rôznymi zdravotnými ťažkosťami, no špecializuje sa najmä na bolesti chrbtice, sklerózu multiplex a ankylozujúcu spondylitídu (AS).

Čím je fyzioterapia pre ľudí s Bechterevovou chorobou špecifická?

Skoro každá diagnóza má svoje špecifiká, ktoré treba pri rehabilitácii zohľadňovať. V prípade ankylozujúcej spondylitídy, skôr známou ako Bechterevova choroba, je typické tuhnutie chrbtice. Hovorí sa tomu aj bambusová tyč. V praxi to znamená, že ľudia s týmto ochorením môžu mať ťažkosti pri úklonoch, predklonoch, rotácii a podobne. K tomu sa pridávajú bolesti bedrových alebo ramenných kĺbov. Obmedzená pohyblivosť sa môže spájať s bolesťami. Čiže najdôležitejšie je zamerať sa na to, aby sa nám podarilo udržať čo najväčší rozsah pohybu chrbtice.

Aké ťažkosti privedú ľudí s Bechterevovou do vašej praxe najčastejšie?

Typickým príkladom je ranná stuhnutosť. Pre pacientov s Bechterevovou chorobou nie je vhodné, aby zostávali dlhší čas v jednej polohe – nech ide o dlhé sedenie či státie bez pohnutia, dokonca aj dlhé ležanie v rovnakej polohe. Niekedy hovoria, že ráno potrebujú dlhší čas na „rozohriatie motora“, aby sa mohli plynule a bez bolesti pohybovať.

Sú nejaké športy alebo cvičenia, ktoré pre ľudí s týmto ochorením nie sú vhodné, ba dokonca môžu poškodiť zdravie?

Zvyčajne sa to hovorí o bojových umeniach, ako napríklad judo alebo karate, s výnimkou cvičenia kata, kde cvičiaci bojuje s imaginárnym protivníkom, a teda nedochádza k prudkým pádom na žinenku a podobne. Napríklad ani súťažný volejbal spojený s tvrdými doskokmi nie je veľmi vhodný, zato naopak rekreačné „pinkanie“ lopty môže byť na prospech.

Chodia k vám klienti hneď po stanovení diagnózy? Vracajú sa aj dlhoroční pacienti?

To je rôzne. Niekedy príde klient, na ktorom už vidno typické prejavy tohto ochorenia – predsunutú hlavu, zaoblenú hrudnú časť chrbtice, s príznačnou tuhou chôdzou… A inokedy radím a pomáham cvičiť človeku, na ktorom sa ochorenie ešte nijako viditeľne nepodpísalo. To je ten šťastnejší prípad, keď sa diagnózu podarilo včas určiť. A to nie je také jednoduché, pretože typický prejav – bolesť chrbtice – môže mať množstvo iných vysvetlení.

S akou predstavou o zlepšení zdravia zvyčajne klienti prichádzajú? Čo očakávajú?

Najčastejšia otázka je – čo mám robiť, aby ma to nebolelo?

A vaša odpoveď?

Stručne – hýbať sa. Presnejšie, správne sa hýbať. Niekedy pomôže precvičovanie správneho, hlbokého dýchania alebo drobné úpravy chôdze či zdravého sedenia – napríklad tým, že spolu prehodnotíme možnosti ergonomického nastavenia výšky stoličky, monitoru počítača, ak je to možné, striedanie rôznych možností sedenia a podobne. A klientom tiež ukazujem vhodné cvičebné  zostavy na rozhýbanie. Môže to byť 15-minútovka ráno a ďalšia večer pred spaním.

Ako vyzerá taká zostava?

To je individuálne. S každým človekom hľadáme jeho alebo jej špecifickú zostavu. Na každú svalovú skupinu vieme nájsť množstvo cvičení a ich variácií. Najdôležitejšie je, aby ich to bavilo. Inak bude pre nich cvičenie nemilá povinnosť a z mojich skúseností vyplýva, že ak budú cvičiť s pocitom, že „musia“, dlho im to nevydrží. Často im pripomínam, aby o cvičení nehovorili, že „si musia ísť zacvičiť“, ale aby hovorili napríklad: „idem sa ponaťahovať“. Je to drobná odchýlka v slovníku, ale mentálne znamená veľký rozdiel. Z povinnosti sa tak stane niečo príjemné, veď aj zdravému človeku urobí dobre, ak si občas ponaťahuje telo.

Ako často by mali cvičiť – či „naťahovať sa“?

Ideálne je pár minút ráno, a potom poobede alebo večer. Ale nemusí ísť o nejaké náročné alebo dlhé cvičenie, často stačí aspoň pár minút. Práve preto, aby zvládli takúto frekvenciu, sa snažíme nájsť cviky, ktoré sa im páčia a robia im dobre. Výhodou vytvorenia zostavy je, že sa z nej stane taký príjemný ranný alebo podvečerný rituál.

Ak klientom nejaký cvik nejde, mali by s ním prestať alebo naopak vytrvať a možno ísť až ku hranici bolesti, ako sa stáva, keď niekto má napríklad skrátené šľachy?

Do bolesti úplne nie, ale cítiť jemný tlak nie je na prekážku. Dôležité je udržať minimálne rozsah pohyblivosti, akú daný klient alebo klientka má. Väčšinou platí, že ak máme nejaký sval skrátený,. Oproti nemu je iný, ktorý je oslabený. Čiže vzniká nerovnováha a my potrebujeme na jednej strane jednu vec posilniť a zároveň inú vytiahnuť. Lenže stuhnutý sval sám od seba nepovolí, musíme na to vymyslieť špecifický cvik. Práve v tom je dôležitá pravidelnosť a vytrvalosť. Klientom vravím, že nezáleží na tom, aby sme sa hneď posunuli o dva centimetre, niekedy stačia aj dva milimetre na to, aby pocítili úľavu.

Aká je Vaša skúsenosť – ak klienti dodržiavajú poctivo vaše odporúčania, znamená to, že sa im stav zlepší, udrží v danom stave alebo napriek snahe choroba postupuje, čo sa prejaví aj na tele?

To je veľmi individuálne. Každé telo môže reagovať inak. U niekoho pozorujem prekvapivo rýchle zlepšenie, ak poctivo cvičí, u iného je to pozvoľnejšie a zmenu pozorujeme až po pol roku. Treba povedať, že úspech je aj to, že sa stav nezhoršuje, čo by sa bez cvičenia veľmi pravdepodobne stalo.

Stáva sa, že pacient príde neskoro a ani fyzioterapia mu nepomôže?

Keď príde pacient vo vážnejšom stave, viditeľné zlepšenie rozsahu pohyblivosti trvá dlhšie a vyžaduje si trpezlivú prácu. Ale aj takí už po mesiaci vravia, že sa cítia akýsi ľahší. Možno u nich sa spočiatku progres v pohyblivosti meria v milimetroch, ale úľava sa spravidla dostaví pomerne rýchlo. Ľahšie sa im ráno vstáva, chodí…

Sú bechterevici poslušní klienti a dodržiavajú vaše odporúčania?

Väčšina denne ak nie priamo cvičí, tak sa minimálne naťahuje a hýbe, pretože ak by to nerobili, bolesť by sa rýchlo dostavila. Toto ochorenie dá pacientom pomerne rýchlo najavo, že nedodržiavajú odporúčaný režim. Najprv sa to prejaví stuhnutosťou, čo je obmedzujúce v práci aj v súkromí a po čase aj bolesťou. Výhodou fyzioterapie a domáceho cvičenia je, že nezaberie veľa času.

Čo by ste ľuďom s týmto ochorením radi vštepili?

Že cvičenie nemusí byť drina. Nepotrebujú naň nejaké športové oblečenie ani karimatku. Ráno sa môžu ponaťahovať hoci aj na posteli a podvečer si ľahnúť na koberec v obývačke a zacvičiť si pri pozeraní televízie. Často opakujem, že už len ak sa zapolohujú a urobia si pár dychových cvičení, budú sa cítiť lepšie.

Akých chýb sa podľa vás pacienti často dopúšťajú?

Najčastejšie chyby, ktoré pozorujem, sa netýkajú len bechterevikov alebo ľudí so sklerózou multiplex, ale ľudí všeobecne – nevieme poriadne dýchať. Pokiaľ ide o pracovné stereotypy, chybou je dlhé zotrvávanie v jednej polohe, čo je problém najmä vtedy, ak nie je ergonomicky dobre nastavená. Preto je súčasťou fyzioterapie aj rozhovor o tom, čo robia. Niekedy stačí malá zmena, napríklad u ľudí, ktorí veľa šoférujú, a veľmi sa im uľaví. Napríklad dychové cvičenia si môžeme urobiť aj v aute, kým stojíme na križovatke na červenú.

Z akých klientov máte radosť?

Z tých, čo vydržia. Vždy klientom vravím, že ťažké nie je začať, ale vydržať. Keď si to vezmete – koľko ľudí si na začiatku roka povie – idem chudnúť, začnem behať, budem sa o seba starať? Nakúpia si pomôcky na cvičenie, športové outfity… a po dvoch troch mesiacoch prestanú. Začať vieme hocičo, ale vydržať, to je tá ozajstná výzva.

(text je súčasťou Newslettra Klubu  Bechterevikov 3/2020)

Ďalšie články

V utorok 20. apríla 2021 o 17.00 hod. Vás pozývame do Univerzity Reumy na vzdelávací webinár s názvom: "Čo je koučing pre zdravie a ako vám môže pomôcť"
Pri odporúčaní užívania liekov je potrebné rešpektovať aktuálne odborné poznatky
JIA (Juvenile Idiopathic Arthritis) znamená detská idiopatická artritída.