Rekondično-integačný pobyt Sekcie mladých reumatikov a Klubu Kĺbik

Trenčianske Teplice, Hotel Slovakia, 16. – 21. júl 2007

Ahoj kamarátka, kamarát!

Dovoľ, aby som Ťa požiadala o spoluprácu na jedinečnom projekte, ktorý možno vojde do dejín rekondičných pobytov SMR Ligy proti reumatizmu na Slovensku : ) Náš „Pocitovník“ chce mapovať zážitky a pocity účastníkov rekondično-integračného pobytu Klubu Kĺbik a Sekcie mladých reumatikov v Trenčianskych Tepliciach, 16.-21.7.2007.

Čo je Tvojou úlohou?
1. Chodiť s otvorenými očami i srdiečkom a sledovať všetko dianie okolo seba na tomto pobyte.
2. Mať vždy a všade špeciálny zápisník a pero pri sebe.
3. Každý deň od rána až do večera, kým pôjdeš spať, stručne zapísať svoje dojmy, pocity, nálady, skúsenosti, zážitky, „trapasy“, úsmevné príbehy atď. do zápisníka.
4. Jednotlivé dni označiť dátumom a udalosti presným (alebo aspoň približným časom), kedy sa udiali.
5. Písať čitateľne a prehľadne.
6. Pre zručnejších dopisovateľov je povolený aj jednoduchý náčrt či kresbička 🙂
7. Písať stručne a výstižne, maximálne jedna strana na udalosť, či postreh.
8. Nebáť sa kritiky, ale ani pochvaly, účastníkov pobytu alebo obsluhujúceho personálu.
9. Úprimnosť je Tvoj najbližší pomocník.
10. Pred odchodom odovzdať „Pocitovník“ autorke projektu.

Prajem veľa dobrých nápadov, ostré pero a vopred ďakujem za spoluprácu!

Jana Černáková
mobil: 0905445582

Týmito vetami som sa prihovorila mojim spolupracovníkom a spoluautorom „Pocitovníka“. Teší ma, že sme si porozumeli a každý zanechal svoju stopu v správe z rekondičného pobytu Sekcie mladých reumatikov a Klubu Kĺbik v Trenčianskych Tepliciach.

Súhrnný pocit z „Pocitovníka“ už nechám na každého osobné vnímanie, aby si zhodnotil len tak sám pre seba, či sa nám spoločný zámer vytvoriť výstižnú, pravdivú a jedinečnú sondu o rekondičnom pobyte naozaj podaril. V texte sa strieda prítomný a minulý čas, preto prosím o zhovievavosť čitateľov. Texty sú uverejnené bez závažnejších korektorských zásahov. Prajem príjemný zážitok pri čítaní.

Rodina Fučíková
Pondelok 16. 07. 2007
Do Trenčianskych Teplíc sme prišli na rekondičný pobyt s dcérou a manželom po prvýkrát. Po krátkom blúdení sme konečne našli hotel Slovakia. Na recepcii nás milo privítali. Izba ma príjemne prekvapila svojou čistotou. Z balkónu máme pekný výhľad do prírody. Po dobrom obede sme sa zúčastnili na zoznamovacej prednáške, kde nás privítali pani Ingrid Brečová, Janka Černáková a MUDr. Košková, ktorá nám porozprávala o reumatoidnej artritíde a jej liečbe. Potom sme jej kládli otázky, čo sa týka liečby a ona nám na ne odpovedala. V závere stretnutia sme sa všetci navzájom v krátkosti predstavili a dohodli sme sa, že si budeme tykať. Pani doktorka Košková bola milo prekvapená kyticou, ktorú od nás dostala k okrúhlym narodeninám. Prehliadka u rehabilitačnej lekárky nám trvala dlhšie, ako sme predpokladali, ale čakanie nám spríjemnila malá Pavlínka, ktorá nám v čakárni zarecitovala básničky. V bazéne bola čerstvo napustená voda, čistá, ale trocha studená. Zaplávali sme si, aj keď nám drkotali zuby. Večeru sme mali v štýle švédskych stolov. Pochutili sme si na nej, lebo sme boli zo dňa unavení a strašne hladní. Po večeri sme išli na prechádzku, ktorá nám urobila veľmi dobre. Neskôr na izbe sme po náročnom dni unavení tvrdo zaspali.

V utorok sme sa zúčastnili prednášky, na ktorú organizátori pozvali psychologičku Pavlínu Nôtovú z Bratislavy. Prednáška trvala dlhšie, ale bolo to zaujímavé a všeličo nové sme sa dozvedeli. Cítili sme sa tam dobre. Keďže pani doktorka bola pozvaná na dva dni, budeme pokračovať aj zajtra o 9. hodine. Po prednáške sme navštívili neďaleký kostol sv. Františka, kde sme chvíľu pobudli. Malou okružnou prechádzkou okolo hotela sme sa vrátili naspäť do izby a unavení sme zaspali, aby sme zregenerovali sily a načerpali novú energiu do ďalšieho horúceho dňa, ktorý nás zase čaká. Hlásili až 38°.

V stredu ideme na prednášku, ktorá pokračuje druhým dňom. Včera nám pani psychologička rozprávala o strese, jeho vplyve na organizmus, ako ho rozoznáme a ako ho môžeme kontrolovať. Dnes tému rozšíri o emócie a budeme trénovať relaxáciu. Musíme odísť na procedúry, lebo ich máme načasované. Dúfame, že o nič dôležité na prednáške neprídeme, alebo to nejako dobehneme. Pokračujeme tréningom so psychologičkou. Naučí nás, ako odbúravať stres a v 20-minútovom cvičení zo zatvorenými očami a pomalým dýchaním, navodiť si relaxáciu. Až potiaľto sme program absolvovali a boli by sme radi s manželom zostali až dokonca, ale prišla za mnou kamarátka, tak sme museli skôr odísť. Prednášky a tréningy hodnotíme veľmi vysoko, lebo sme sa všeličo naučili. Deťom a rodičom sa začal zábavný program s hudbou a súťažami. My sme sa tam cítili ako malé deti, lebo nás zatiahli do všakovakých hier a súťaží. Nakoniec sme boli všetci odmenení. Prekvapením a zlatým klincom programu bol záverečný tanec Tomáša (14. ročného chlapca spomedzi našich deti) a jeho mamičky, ktorí spolu tancujú v tanečnom klube u nich doma v Leviciach. Všetky deti boli na záver odmenené medailou a diplomom. Zajtra poobede nás čaká veľké prekvapenie, na ktoré sa všetci tešíme.

Vo štvrtok nás zobudilo poplašné zariadenie v aute, ktoré bolo zaparkované na neďalekom parkovisku. Po raňajkách sme boli na malej prechádzke, ale už hneď od rána je veľmi teplo, tak sme sa museli schovať dnu do izby, kde je aspoň zatiaľ príjemne chladno. Boli sme na podvodnej masáži, po ktorej sa cítime krásne uvoľnení. Procedúry sme zavŕšili krátkym plávaním v bazéne. V jedálni počas obeda pán doktor, ktorý je s nami na pobyte za sponzorskú firmu Wyeth, porozdával deťom tričká (biele s krátkym rukávom a na chrbte vytlačenou dlaňou a adresou www.reuma.sk). Pani Ingrid nás oboznámila s nasledujúcim programom, ktorý nás čaká dnes po obede o 16 h. Už sa nevieme dočkať, tak sa tešíme. Nastupujeme do pripraveného autobusu a odchádzame za prekvapením. Cesta rýchlo ubehla. Prišli sme do dedinky Omšenie, na Ranči nás milo privítali a pohostili chutnými koláčikmi. Na osvieženie každý dostal minerálnu vodu, ktorá nás v tej horúčave dobre osviežila. Deti sa povozili na koníkoch, niektoré aj tri krát. Správca Ranča nám ukázal, ako sa správne jazdí na koni. S malým Lukáškom názorne predviedol hipoterapeutické cvičenie na špeciálne trénovanom koni bez sedla, to vraj musí byť, aby bol kontakt s koníkom čo najbližší. Ďalej nám rančer ukázal, ako sa používa bič na plieskanie a zatrúbil na vojenskej poľnej trúbe. Ukázal nám koč traperov a priblížil nám spôsob ich života v tej dobe. Na záver nás pozvali na prehliadku stajní, kde bolo veľa krásnych hnedákov a na dvore pod prístreškom niekoľko starodávnych „mašín“, ako napríklad konské sane, konská hrabačka, sejačka, pluh, a tiež pekný konský kočiar. Hospodársky dvor majú celý vyzdobený kvetmi. Po tejto prehliadke bolo vyhodnotenie ankety o najsympatickejšie dievča a naj chlapca, a tiež cena o najkrajší úsmev a najlepšieho sponzora. Správca Ranča odmenil najlepších jazdcov. Tesne pred odchodom nám zaspieval Matúško s mamičkou. Do hotela sme sa vrátili unavení, ale spokojní a príjemne naladení. Čakala nás chutná večera.

V piatok nás nič mimoriadne nezobudilo, tak sme si dlhšie pospali. Svieži sme išli na raňajky a po nich na krátku prechádzku von. Vonku je veľmi teplo, tak sa zase musíme vrátiť dnu. Na izbe je trocha chladnejšie. Čaká nás podvodná masáž. Po nej sa vždy v tejto horúčave cítime fit, lebo príjemne osvieži telo. Po dobrom obede sme si boli v bazéne zaplávať a tešíme sa na ďalšie prekvapenie, ktoré je ešte dnes pred nami. Boli sme na malej prechádzke spojenej s prehliadkou tureckých kúpeľov Sinna, zvaných Hammam. Sprievodkyňa nám porozprávala o procedúrach, ktoré dostávajú klienti kúpeľov. Deti sa vrhli na malú studničku s fontánkou, ale bola to vraj iba obyčajná voda z vodovodu. Potom zase každý chcel vyskúšať starodávnu váhu. Exkurziu sme zakončili ochutnaním „vajcovej“ liečivej vody. Bŕŕ … nič „moc“! A už znova nás čaká na parkovisku autobus, ktorým odchádzame do Trenčína, kde sa ukrýva vytúžené ďalšie prekvapenie. Je to Trenčiansky hrad s rôznymi atrakciami, programom a večerou. Autobus nás vysadil na námestí pod hradom, odvážni jedinci sa vybrali pešo, pre ostatných prišiel luxusný mikrobus. Na hrade nás privítali traja mušketieri a ukázali nám, ako sa strieľa s lukom a s puškou, ako sa šermuje s mačetou a mečom. V Delovej bašte nám pripravili super večeru z vyberaných jedál a obsluhovali nás v dobových krojoch. Po chutnej večeri organizátori Janka Černáková a Ingrid Brečová odovzdali deťom diplomy za dosiahnuté výsledky na rekondičnom pobyte. Každé dieťa dostalo upomienkový darček. Rodiny, ktoré písali „Pocitovník“ počas celého pobytu, dostali zvláštne písomné poďakovanie. Diplom za odvahu a aktívny prístup v hrách s deťmi dostali mamičky, aj dve babičky.  Po slávnostnom oceňovaní sme sa všetci presunuli na nádvorie k „Omarovej studni“ a hrali sa hradné hry, kolky, zatĺkanie klincov, streľba z luku. Nakoniec hlavný mušketier pasoval naše deti na rytierov. Streľbu z luku si vyskúšali všetky deti, ba aj dospelí, ktorým sa to tiež veľmi páčilo, byť na chvíľu ako v rozprávke. Mušketieri už balia luky, šípy, pušky, z ktorých sa ešte pred chvíľou strieľalo. Pre nás prišiel mikrobus, ktorý nás všetkých poodvážal dole na námestie, odkiaľ ideme všetci spoločne autobusom až pred náš hotel. Na recepcii sme si ešte mimo poradia vybavili plávanie v bazéne. Večerné plávanie nás príjemne osviežilo po horúcom dni a nezabudnuteľných zážitkoch. Neskôr sme si išli zatancovať a na izbu sme sa vrátili o 0:30 hod., kde sme unavení zaspali. Dnes bol super deň!

Je sobota a to je deň nášho odchodu domov. Začíname baliť. Vonku je tuším troška chladnejšie, ako po predošlé dni. Za chvíľu ideme na raňajky. Po raňajkách sme sa vybrali na malú prechádzku po obchodoch, ktoré sú neďaleko. Vonku začína byť zase horúco. Ideme sa teda ešte osviežiť do bazénu. V bazéne sme sa posledný raz riadne vybláznili, ani sa nám nechcelo ísť z neho von. Voda bola vynikajúca, ako nikdy pred tým. Obed bol tradične výborný. Iná bola len atmosféra okolo, lebo už sme sa začínali lúčiť. Každý mal potrebu ešte prehodiť pár viet s ľuďmi, s ktorými sa za tých pár dní veľmi zblížili. Spoznali sme veľa nových kamarátov, nadviazali priateľstvá. Prežili sme spolu krásny týždeň v malebnom prostredí mestečka Trenčianske Teplice, v hoteli Slovakia. Dúfam, že sa niekedy zase takto stretneme. ĎAKUJEME!

… až z domu po návrate zhodnotila pobyt Marianka Fučíková:
Bol 16. júl 2007 a my sme prišli do Trenčianskych Teplíc na pozvanie SMR a Klubu Kĺbik, aby sme si oddýchli, nazbierali nové skúsenosti, informácie ohľadne života s reumatickým ochorením a hlavne spoznali nových ľudí a rodiny s podobným osudom. Po príchode sme si hneď išli  „obkukať “ toto kúpeľné mestečko, ktoré nás privítalo pravým letným počasím a krásnym prostredím…. Po obede sme pobyt zahájili krátkou prednáškou pani doktorky MUDr. Koškovej a vzájomným zoznámením sa účastníkov rekondičného pobytu. Privítali sme medzi nami dve rodiny z Českej republiky. Ešte teraz si pamätám, aké to bolo zvláštne, keď sme tu nikoho nepoznali, lebo takéhoto pobytu sme sa zúčastnili prvýkrát. Neskôr poobede sme išli k pani rehabilitačnej doktorke, ktorá nám určila procedúry – masáže, perličku, plávanie a zábaly, ktoré nám pomôžu v rehabilitácii. Ďalšie dva dni prišla pani psychologička a skoro všetci dospelí sa zúčastnili na jej prednáškach. My deti sme sa medzitým nenudili, lebo sme mali svoje naplánované procedúry a vo voľnom čase pre nás organizátori pripravili rôzne súťaže: maľovanie, spoločenské hry, kreslenie s kriedami na chodník, maľovanie farbičkami na tvár, prechádzky a výlety. Všetky deti sa snažili. V jeden večer bolo vyvrcholením celodenného programu, keď súťažili nielen deti, ale spolu s nimi aj rodičia. Po skončení deti dostali za ich snaživosť diplom, čokoládové medaily a drobné darčeky.

Náš sponzor, ktorým bola spoločnosť Wyeth, spolu s organizátormi, nám pripravili ešte veľa prekvapení, napríklad sme navštívili Ranč v neďalekej dedine Omšenie, kde sme jazdili na koňoch, vyskúšali sme si hipoterapiu, prezreli sme si ustajnenie koní na Ranči, predviedli nám plieskanie bičom a trúbenie na poľnej trúbe, čo sa samozrejme všetkým páčilo. Na záver bolo vyhlásenie najsympatickejšieho dievčaťa a chlapca tohto pobytu. Víťazi dostali šerpu a kráľovskú korunku. Nezabudnuteľný bol výlet na Trenčiansky hrad, kde nám predviedli súboj so zbraňami a pripravili pre nás chutnú večeru v dobovom štýle, ktorú sme jedli ako v stredoveku, samozrejme len holými rukami. Na slávnostnom ukončení pobytu všetky deti dostali diplom za účasť a najšikovnejších odmenili zvláštnym certifikátom. Potom sme si všetci zasúťažili za asistencie zbrojnošov a rytierov, kde sme hrali kolky, chytali kľúč, strieľali z luku alebo pribíjali klince.

My deti by sme chceli všetkým organizátorom poďakovať, že pre nás pripravili úžasné a poučné stretnutie, kde sme si mohli poklebetiť, nadviazať kamarátstva a naše maminky navzájom odovzdať skúsenosti a poradiť si, čo a ako pri trampotách s reumou. Rada spomínam, ako sme si každý večer posedeli na terase nášho hotela a zatancovali v kruhu príjemných nových priateľov. Kamarátstva vznikali medzi deťmi, rodinami, ale i dospelými zo Sekcie mladých reumatikov. Sedávali sme za dlhokánskym stolom, ako jedna veľká rodina.

Posledný deň 21. júl bol už smutnejší, lebo sme sa museli rozlúčiť. Zároveň však bol aj veľmi príjemný vďaka tomu, že sme boli plní emócii a zážitkov, ktoré nám priniesol nezabudnuteľný týždeň so skvelými ľuďmi v krásnom prostredí. Rozlúčky bývajú vždy bolestné, ale viera v to, že sme sa nelúčili navždy, aj túto ťažkú chvíľu urobila znesiteľnejšou. Oddýchnutí a nabití novou energiou sme sa vrátili domov. Dôležité je, aby nové kontakty nezostali dlho hluché, ale aj počas celého roka by sme mali byť v spojení, tak ako nám radili naši starší a skúsenejší kamaráti zo SMR. Tak dovidenia o rok, priatelia!
MaryAnka Fučíková

Rodina Hámzová
Naší ošetřující lékařkou MUDr. Němcovou nám byla nabídnuta možnost strávit týdenní léčební pobyt s lidmi, kteří mají stejné onemocnění jako náš syn. Tuto možnost jsme samozřejmě rádi přijali také proto, že získáme nové informace o tomto onemocnění.
Po příjezdu jsme byli příjemně překvapeni přátelskou atmosférou a přátelskými lidmi. Velice se nám líbilo úvodní přivítání, a také velice důležité představování všech účastníku pobytu. Byli jsme překvapeni, že z ČR přijeli pouze dvě rodiny. Po náročném dni jsme si už v pozdních večerních hodinách ještě zašli na procházku pěší zóny a poseděli jsme se dvěma studenými pivky a dobrým bílým vínkem. Velice se mi líbila přednáška paní psycholožky, kde jsem se dozvěděla mnoho nových informací a rad, které nám určitě pomůžou v dalším živote vyřešit mnoho nepředvídatelných událostí.
Ve středu pokračujeme s přednáškou psycholožky, kde se rozebírají již konkrétní dotazy, což bylo pro mne velice přínosné, jelikož si člověk uvědomí, že nejenom on má problémy. Náš syn byl nadšený z večerní akce, kde se soutěžilo v různých disciplínách a změřit své síly si mohli nejenom děti, ale i rodiče. Jsme už všichni hodně unavený neustálým horkem, proto jsme zůstali celé dopoledne na hotelu. Náladu nám však zvedl odpolední výlet na koně. Akce předčila naše očekávaní. Náš syn mel největší zážitek, že mohl držet šíp, který „vystřelil“ Indián.
V pátek jsme si prvně uvědomili, jak celý týden rychle utekl, a že již zítra odjíždíme domů. Prožili jsme zde krásný týden plný zábavných, společenských akcí, příjemných procedur (avšak dle syna příliš dlouhých, zvláště teplé zábaly, kde se musí ležet 20 minut bez pohybu, to skutečně není jeho parketa 🙂 ). Bazén a procházky lázeňským městečkem při teplých večerech sou nezapomenutelný.
V sobotu, přestože den začal krásným sluníčkem, máme rozporuplné pocity. Na jednu stranu se všichni těšíme domů, ale na tu druhou stranu by jsme zde zůstali alespoň ještě jeden týden. Čeká nás dlouhá únavná cesta domů (skoro 500 km), ale ty krásné zážitky rozhodne stojí za to. Seznámili jsme se zde s mnoha milými lidmi, kteří musí řešit podobné problémy, jako postihli naši rodinu. Ale o to více nás to všechny posilnilo, protože jsme si uvědomili, že s takovým velkým problémem nejsme na světe sami.
Na závěr by jsem chtěla poděkovat, že jsme mohli strávit nádherný týden a doufáme, že se ještě někdy spolu opět uvidíme. Třeba u nás v Čechách.
Jindra, Věrka a Marek 🙂

Manželia Regiecoví
Pondelok podvečer – Ingrid:
Máme po lekárskej prehliadke. Uf, zahadzujem starosti. Konečne! Po roku prichádza stará nálada, známe tváre, prísľub príjemného týždňa… už sa teším. S manželom sme takto spolu na rekondičnom pobyte prvýkrát, zdá sa mi, že sa „uchytí“ 🙂 Z ubytovania a výhľadu sme uchvátení, na rekondičný pobyt – nič v zlom – pre nenáročných manželov, až nadmieru luxus a komfort! Asi si už zaslúžime. Ešte že tá horúčava nepreniká do izieb, aj keby som odtiaľto nikam pre neznesiteľné teplo vonku nevyliezla celý týždeň, je mi dobre!
* Medzi nami, tá pani doktorka na rehabilitácii sa od nás môže kadečomu priučiť… V kocke som jej podala pár informácií o reumatizme a biologickej liečbe, tak dúfam, že pri ďalšom pacientovi bude z toho už „múdrejšia“. A že „teplý zábal na uvoľnenie kĺbov nechcete?“ 🙁 „Zabila“ ma touto otázkou. No nič, niekto má dieru vo vedomostiach, a niekto, už teraz, zmysel pre humor 🙂 Ešte pred časom by som to len ťažko predýchala. Už som trénovaná.
Okolo 22 h moje malé zamyslenie:
Každý si svoje odreaguje ináč –
– jeden načúva, premýšľa a porovnáva,
– druhý je vždy tam, kde je väčšina – veď niečo bude, a potom sa uvidí,
– tretí je v eufórii, že sme tu a všetkým o všetkom oduševnene rozpráva,
– a iný zase rieši, že načo to všetkým vraví…,
– sú takí, čo sa zúčastnia,
– sú takí, čo nie,
– sú takí, čo všetko pripravia,
– a sú takí, čo všetko ofrflú,
– niektorí vás vtrhnú do deja, ešte len prídeš a hneď si „in medias res“ – a napadne ťa – to sme si až takí blízki, že začíname s tým najprivátnejším, alebo konečne vás niekto počúva, a potom je to ako lavína všetkých myšlienok bez cenzúry › ÚĽAVOVÝ BRAINSTORMING. Tak, aj takýto sme. Môžete si vybrať, kam sa dnes zaradiť.
Aj vo vete, ktorú vyslovíte, môže byť náhly osobný posun. Je fajn, ak to niekto pochopí.

Večer – Radko:
Nerád píšem keď musím, no a keď nemusím, tak zas nepíšem.
Som očarený, ešte som nebol na rekondičnom pobyte, keď som nemusel. Teraz som nemusel a som tu a som rád, že som tu. Dnešný deň bol taký, aký mal byť. Stretol som úžasných ľudí z rôznych častí krajiny s rôznymi starosťami, trápeniami, náladami, ale aj radosťami. Jedného takého človiečika mám aj tu pri sebe, som s ňou, s mojou láskou najväčšou, …la, la, la,… nech sa táto noc neskončííí… na,na, na… (ach, nechal som sa uniesť nákazlivou pesničkou). Apropo, sú tu aj Česi, sú to podľa mňa obdivuhodní ľudia, akosi tak z iného cesta, ako my, Slováci. Sú prirodzene výrečnejší, sebavedomejší a čo je hlavné, vždy, ale vždy s dobrou náladou. Áno, oni a všetci ostatní ma naladili na tento pobyt, akoby na ozdravenie nielen tela, ale aj duše. Taká duševná očista. Teraz by Inka (moja manželka) mohla oponovať, pretože dnes mám ešte popracovný syndróm, plnú hlavu starostí a povinností, ale dnes sa už prepínam na inú frekvenciu – oddychovú, dovolenkovú, leňošskú, a každý nech si pod pojmom „rekondičný pobyt v Trenčianskych Tepliciach“ pomyslí to svoje, veď bude to také, aké si to spravíme. Musíme sa naučiť chápať sami seba a chápať aj jeden druhého – veď aj o tom to je. Dnešný deň bol teda prepínací z pracovnej frekvencie na oddychovú. Koniec hádkam a starostiam všedných dní… už dovolenkujem.

A zase Ingrid:
Je utorok po polnoci, ale ešte zhodnotím práve sa končiaci deň: Popoludnie sa nieslo v rámci psychologických debát, teda pre tých, čo sa zúčastnili. Mne by sa zišiel taký osobný, vreckový (možno aj vystreľovací ako dáždnik) psychológ na každý deň 🙂 Táto osoba psychologičky mi „sadla“ svojou spontánnosťou a bezprostrednosťou, dokonca máme aj niečo spoločné – ona je rovnaké znamenie ako ja. Pri hre na vyslovenie negatívnych emócií som sa najskôr skoro rozplakala, (poslať niekoho na smrť je krutá myšlienka!), alebo v inej situácii som skoro vytiahla konflikt s jednou osobou z minulosti, ktorá mi doteraz znemožňuje normálnu, prirodzenú komunikáciu s ňou. Ale nakoniec som to neurobila a zľutovala sa. Mohlo by to prerásť do verejného riešenia súkromného problému, čo by asi nebolo vhodné. Možno niektoré veci prestanem riešiť, alebo nahlas nekompromisne tú osobu odpíšem!
V stredu vykulminovali všetky prebytočné emócie a po tréningu relaxačných techník z nás „vypustili paru“. Snáď to bude na úžitok, tak ako každému vyplakanému, ako aj celej skupine.
Štvrtok. Mala som laser – je to platená procedúra, ale bolo to úžasné. Trvalo to len 2×3 minúty na dve pooperačné jazvy, ale to tikanie, čo odmeriavalo čas, ma príjemne uvoľnilo. No individuálny telocvik – to bola hrôza!! S takou zbytočnou silou na boľavé kĺby a neodbornosťou som sa pri rehabilitácii – fyzioterapii – ešte nestretla. Tlak cez kĺby a bolestivé naťahovanie presvedčilo aj môjho manžela, že tam nemá čo robiť. Po včerajšom psychickom uvoľnení sme sa konečne vyjašili v bazéne, a keďže bolo teplo na nezvládnutie, s vodou v kolene som to nešla ďalej provokovať a radšej sme zostali dlhšie vo vode a dali sme si poobednú siestu. Koníky sme teda museli vynechať.
Rozmýšľam, že čo z toho Adam má, keď je každé ráno prvý na raňajkách. Celá partia sa v jedálni stretáva aj tak až okolo deviatej, kedy je on už samozrejme preč a o všetko to kúzlo príjemného štartu do nového dňa tak, samozrejme, na svoju škodu, prichádza.
Adam, zamysli sa, nie je dôležitejšie byť v pohode, oddýchnuť si a príjemne si „pokecať“ pri raňajkách, ako byť vždy a všade prvý? A pritom si ešte snáď myslieť, že je to navyše záslužné a chvályhodné… ADAM, ADAM, KEDY TY UŽ VYRASTIEŠ?!
Aj v piatok je to megadávka neznesiteľnej horúčavy (36° – 40° C). No, mám čo robiť, a aj pri najlepšej vôli som ako spomalený film 🙁 . Hlavný program dňa sa konal na trenčianskom hrade. Šerm, bojové umenie, ukážky stredovekých zábaviek, hier a hodovania hradného panstva – to všetko sme videli a na vlastnej koži zažili. Aach, ale to teplo – to je môj nepriateľ, potláča skutočné pocity z prežívania, tak len teraz, keď som už na izbe a nepraží mi slnko na hlavu, môžem povedať, aké to bolo premyslené a dobre zorganizované. Slávnostná večera na hrade bola príjemným ozvláštnením, navyše tam bol blahodarný chládok. Nafotila som pár detsky milých momentiek a kráľovsky som sa najedla. Koľko za tým muselo byť asi telefonátov…. To naozaj obdivujem. Nepríjemnou dohrou bol Jankin pád, o ktorom som sa dozvedela až pred odchodom pri západe slnka… Ešteže to prežila bez väčších následkov!

Na záver len zhodnotenie:
Bolo to skvelé, aj keď všetci sme už posunutí hlbšie do svojich životov, máme iné priority a veľa skúseností s „dospeláckym životom“, ale duch priateľstva a určitej spolupatričnosti medzi nami stále žije. Je jedno v akej fáze života, či veku sa stretávame, cítim, že sme rodina a sme to stále MY, tí istí dvadsiatnici po desiatich rokoch…. Zo srdca ďakujem všetkým, ktorí dali svoj čas, úsilie a energiu, aby zorganizovali tento pobyt. Prajem veľa síl, elánu a dobrých sponzorov do ďalších rokov! DOBRÁ VÔĽA EŠTE ŽIJE!

P.s.1: Babičke Taišlovej a rodičom Hámzovým by som chcela odkázať, že Lukáško a Marek sú úžasné deti, plné nápadov, hravosti a detskej originality. Mali sme možnosť odsledovať pár ich rozhovorov, no v dobrom zmysle slova nás to úplne odrovnalo! Mať tak možnosť spísať si ich myšlienkové pochody, z toho by bol normálny bestseller! Proste úžasné!!!
P.s.2:  … a Tebe, Miška, ďakujem za všetky rozhovory!
Ingrid Regiecová s manželom

Matúško Drlička a Miško Mišík
Ahoj kamaráti,
my píšeme až po návrate domov z pobytu v Trenčianskych Tepliciach. Možno si na nás spomínate zo stretnutí, tak ako my na vás. Boli sme s vami veľmi radi, našli sme si nové kamarátky Kiku, Viku, tetu Zuzanu a kamošov. Chodili sme spolu plávať, boli sme v jaskyni, stretli sme sa s rytiermi na Trenčianskom hrade, kde kráľovská večera bola výborná.
Matúš: „Veronika má reumu. Naučila ma hrať futbal. Mne neprekáža, že všetci kamaráti nemôžu športovať, že ich bolia nohy. Ja zasa nie som rýchly v behu. Moja mama má niekedy stuhnuté ruky a pomáham jej utierať prach.“
Miško: „V hoteli bola zábava a my sme s rodičmi tancovali, išli sme na výlet, kreslili sme si tváre a naháňali sa v parku. Decká v škole by sa nemali vysmievať chorým, mohli by im pomôcť odniesť školskú tašku, ak ich bolí noha alebo ruka. Moja krstná má tiež reumu, bolia ju nohy, ruky a chodí s Kubkom na dovolenku s našimi novými kamarátmi.“
Všetkých vás pozdravujeme a možno sa uvidíme v lete na stretnutí detí z Kĺbiku.

Babička Taišlová
V pondelok 6. 08. 2007 poslala mail z domova:
„Milá Jano, děkuji Vám za fotografie a pozdrav. Dojeli jsme dobře, Lukášek stále vzpomíná a nejraději by jel znovu. Bylo nám s Vámi všemi moc hezky a myslím, že na Vás nikdy nezapomeneme.
Děkuji Vám za krásné přijetí a po vašem prajem všetko dobré!“
Božena Taišlová

Kristínka Vranová
Cesta do Trenčianskych Teplíc bola pre nás pomerne dlhá. Celú cestu na nás pražilo slnko, čo bolo únavné a vyčerpávajúce. No keď sme dorazili do hotela, rýchlo sme zabudli na útrapy z cestovania. Na prvom obede sa mi páčilo. Dobre sme sa najedli, a potom sme išli vybaľovať na izbu. Neskôr sme sa išli prejsť. Obrovská radosť ma premohla, keď som zbadala bazén. Voda bola príjemná, chladila horúce kĺbiky. S chuti som si zaplávala, a potom sme sa vo vode len tak jašili. Hlavnou udalosťou dňa sa stala prednáška pani doktorky Koškovej. Po jej prednáške sme sa všetci zoznámili. Najväčšie prekvapenie som však zažila, keď ma vyzvali, aby som predstúpila pred všetkých a odovzdali mi verejné poďakovanie za spoluprácu na tvorbe a ilustrovaní informačnej brožúrky Boľavý Kĺbik. To bol fantastický pocit. Na pamiatku som dostala knihu. Z tej radosti som sa chvíľku spamätávala. Vôbec som také ocenenie nečakala. V ten večer som si knihu „Výcvik psa“ čítala do neskorého večera a cítila som sa ohromne krásne. Na popoludňajšom stretnutí sa spolu s nami zúčastnil aj ujo Matejka, on je zástupcom spoločnosti Wyeth, ktorá nám pomáha pri organizovaní takýchto úžasných pobytov. Ujo Matejka prišiel s dcérou Emmkou, z ktorou sme sa rýchlo skamarátili.

Na druhý deň sa mi vôbec nechcelo ráno z postele, no musela som. Rýchlo sme sa obliekli, umyli, učesali a išli sme na raňajky. Raňajky sa mi páčili, lebo boli na spôsob švédskych stolov, tak sme si mohli vyberať, kto mal na čo chuť. Po raňajkách ma čakal skupinový telocvik, kde sme sa poriadne ponaťahovali. Niektoré cviky som ešte nepoznala a boli dosť náročné. Duotermické zábaly boli super. No mne museli dať len „monotermické“ lebo teplo mi na kĺby nerobí dobre. Ani neviem ako, ale dokonca som na tejto procedúre zaspala. Bolo to príjemné. Po zvyšok dňa sme mali stále pestrý program. Boli sme ešte raz v bazéne a podvečer na spoločnej prechádzke pri jazere. Jazero bolo obrovské a pri zapadajúcom slnku krásne sfarbené. Plávalo v ňom množstvo kačičiek, kaprov a šťúk. Po návrate z prechádzky sme si na izbe zahrali „Človeče nehnevaj sa“ a išli sme spať. Aj z tohto dňa som mala veľmi dobrý pocit.

Ráno sa mi opäť nechcelo vstávať. Prevaľovala som sa asi aj desať minút v posteli, kým som vstala. Čakali ma procedúry. Prvú som mala vírivku. Bolo to príjemne. Na individuálnom telocviku mi sestrička ukázala veľa cvikov, ktoré mám doma opakovať každý deň. V ten deň som si užila ešte jednu procedúru, ktorú som dovtedy nepoznala – oxygenoterapiu, ale to sa mi nepáčilo. Na obede Inga vravela, že nás dnes čaká prekvapenie. Bola som zvedavá :-). V bazéne bolo opäť perfektne. Vyhrala som sa do sýtosti aj s kamarátmi, ktorí ma naučili skákať šípku do vody. Už viem, čo bude to „prekvapko“. Pôjdeme na Ranč, kde budeme jazdiť na koňoch. Veľmi sa teším, pretože aj doma chodím jazdiť a pomaly už môžem ísť na koni aj bez trénera. Hurá, bude to zábava. A naozaj aj bola. Zviezla som sa na krásnych teplokrvníkoch. Pán majiteľ nám poukazoval kadejaké zaujímavosti v stajni, na ranči a porozprával až neuveriteľné príbehy s koňmi. Bol to nádherný deň.

V piatok som vstávala s bolesťou hlavy. 🙁 Inga nám prezradila ďalšie prekvapenie pripraveného programu. Podvečer pôjdeme na Trenčiansky hrad. No mne bolesť hlavy neustupovala a dokonca pribudlo nutkanie na zvracanie. Asi dôsledok letných horúčav a možno aj odozva na lieky. No na hrade bolo super. Mohli sme si všeličo vyskúšať, napríklad strieľať z luku, hrali sme kadejaké zámocké hry. Úžasné bolo predstavenie šermiarov. Tak toto som si užila. Keď sme sa vrátili do hotela, bolo už pomerne neskoro, ale moja mamina nám vybavila s vedením hotela, aby sme po náročnom a horúcom dni mohli ísť ešte do bazéna. Bolo to skoro nočné kúpanie, lebo pre efekt nám stlmili svetlá. To bol tiež super zážitok.

V sobotu ráno nastal čas balenia a rozlúčky s kamarátmi a perfektnými ľuďmi, ktorých stretávame na takýchto pobytoch. Vôbec s mi nechce odtiaľto ísť domov. Je tu vždy príma nálada, zábava a oddych, ale všetko sa raz končí. Mne bolo zase nejako pred cestou zle od žalúdka, tak sme sa rozlúčili a veľmi sme sa ponáhľali domov, aby sme prišli skôr, ako začne najväčšie poludňajšie slnko. Tak sa skončil ďalší rekondično-integračný pobyt detí z klubu Kĺbik a mladých reumatikov. Už teraz sa tešíme na budúce stretnutie.

Jana Černáková
Do Trenčianskych Teplíc sme dorazili v poriadku, aj keď troška s blúdením. Nevedeli sme nájsť príjazdovú cestu na parkovisko k hotelu Slovakia, lebo je trocha rafinovane skryté za budovou hotela. Ako prvá nás vítala Slávka, lebo ona už bola ubytovaná a po podobných orientačných skúsenostiach nám cez mobil robila navigátora, kam a ako máme ísť. Na recepcii hotela nás privítali usmiati zamestnanci hotela.

Pri vybavovaní ubytovacích formalít sa začali trúsiť naši známi, ako prvá Ingrid B., Adam, Zuzka C. Veľmi príjemný pocit. Poznáte to, ako keď sa schádza jedna veľká rodina. Prišli sme do jedálne, kde sme sa zvítali so všetkými, ktorých sme nestretli už skôr pri ubytovávaní alebo cestou na obed. Usadili sme sa pri veľkom stole, kde si k nám prisadli Zuzka O., Ivetka, Lenka, Zuzka K., Adam a postupne ďalší… Na obed máme šošovicovú polievku, hydinové soté, ryžu a zeleninovú oblohu. Mňam, chutné.

Na úvodnom stretnutí Ingrid B. privítala MUDr. Koškovú, MUDr. Matejku, všetkých účastníkov pobytu a zvlášť srdečne našich hostí z Českej republiky rodinu Hamzovú so synom Marekom a pani Taišlovú s vnukom Lukáškom, ktorá zastúpila jeho mamičku, lebo už v najbližších dňoch čakajú bábätko. MUDr. Košková mala krátku, ale pútavú prednášku. Už tu pri zoznamovaní sa lámali ľady ostychu a živo sa diskutovalo o témach, ktoré inak každý rieši sám doma. Využili sme príležitosť a Kristínke Vranovej sme verejne poďakovali za spoluprácu pri ilustrovaní brožúrky Boľavý kĺbik. Na pamiatku sme jej darovali knihu a diplom. Všetci jej svoj obdiv vyjadrili potleskom. Na záver stretnutia nás čakala ešte jedna milá udalosť. Mali sme jedinečnú možnosť stráviť niekoľko hodín s MUDr. Koškovou, práve v deň jej okrúhleho životného jubilea, a tak sme jej zablahoželali a popriali veľa zdravia a síl, aby mala vždy toľko elánu a chuti na spoluprácu s nami, ako ho mala s nami vždy doteraz.

Tesne pred rozchodom zo zahájenia som oslovila celú skupinu účastníkov a požiadala dobrovoľníkov o spoluprácu, ktorí by mali chuť písať tento „Pocitovník“. Dobrovoľne sa prihlásil iba Matúško Drlička (iniciatíva sa cení, som zvedavá čím nás prekvapí, veď ešte len skončil prvý ročník ZŠ, snáď mu pomôže mamička a spoločne napíšu svoje dojmy a pocity?). Našťastie som už vopred mala vytipovaných jednotlivcov, aj rodiny, koho poprosím o spoluprácu a vyšlo to. Nikto nepovedal, že nechce. Okrem Matúška teda budú písať Kristínka Vranová, rodina Hamzová z ČR, rodina Fučíková, manželia Regiecovci a samozrejme aj ja, keď som si to vymyslela.

Je čas, ktorý nám bol určený, že máme ísť na vstupnú prehliadku k pani rehabilitačnej doktorke. Čakalo nás nemilé prekvapenie, lekárka meškala, najmenej o hodinu sa všetko tým posúvalo. Škoda. Neprekážalo nám to však, šlo sa na kávičku. Asi o 17:20 sme išli do ambulancie po Regiecovcoch. Lekárka bola mladá, asi veľa skúseností s reumatikmi ešte nemá. Predpísala nám to, čo sme jej poradili z našich predošlých skúseností.

Problém bude asi s ľadovým obkladom, ktorý som si preventívne priniesla svoj z domu, lebo ho potrebujem každú noc na koleno. Na izbe nemáme chladničku a asi to bude problém nájsť niekoho, kto mi pomôže. Na rehabilitácii sú vraj len do 20. h, a to je na obklad ešte skoro. Poradili mi, že mám skúsiť na recepcii, že tam je možnosť odložiť si veci do mrazničky. No ani tu to nebolo také jednoduché. Recepčný mi obklad odniesol niekam do kuchyne. Uvidíme, ako to dopadne!… Slávka mi iniciatívne zohnala v kaviarni kúsky ľadu, aspoň čiastočné riešenie. Ďakujem za ľadový obklad! Slávka, si poklad! Moje kolienko ti je vďačné.

Ideme na večeru. Pri veľkom stole už čakajú naši známi, tak si prisadneme a využijem možnosť, aby som ich osobne zoznámila so Slávkou a Ingrid, lebo ony dve sú tu celkom nové a nikoho tu ešte nepoznajú. „Oboch nováčikov“ prijali veľmi srdečne a usadili ich k nášmu stolu medzi seba.

Na recepcii si postupne nachádzame vo svojich priečinkoch kúpeľné preukazy, kde máme načasované procedúry. S prekvapením zisťujeme, že prvú procedúru sme už mali pred hodinou. Nevadí, ochotne nám to na požiadanie načasovali na budúci deň. Po malom plánovaní a zosúladení časov sme sa veľká partia stretli na terase reštaurácie oproti nášmu hotelu, kde v družnej debate posedíme, až kým sa nepoberiem spať.

Moje tušenie bolo správne. Nočná služba na recepcii nemohla nájsť môj ľadový obklad, ktorý ich kolega z dennej smeny zaniesol niekam do kuchyne, ale nikomu nepovedal, do ktorej mrazničky. Ach, čo už, tak budem musieť vydržať bez blahodarného ľadového obkladu. 🙁

V utorok zvoní budík akosi nepríjemne zavčasu, ….ách, sklapni! Vstávame a odchádzame na raňajky. Pri našom stole je plno, postupne sa pridávajú ďalší, ktorým vyhovuje spoločné „klábosenie“ pri jedle. Zuzanka K. vybavila u servírky, aby nám pridali ešte jeden stôl, lebo záujemcov je veľa a miesta stále málo. Stôl nám v jedálni pridali. Zase sa nás tu pomestí o niečo viac. Sadli si k nám už aj Pavlínka s mamičkou. Postupne sa všetci premiešavajú a noví sa začleňujú. Super! Tak to má byť. Tak sme to vždy chceli.

Absolvujeme prvé procedúry. Najskôr mám individuálny telocvik. Sestrička je zručná a vie čo má robiť. Cvičenie skombinovala aj s masážou dolných častí nôh. Hneď som pocítila úľavu. Druhá procedúra ma celkom milo prekvapila, lebo je to príjemný relax, keď sedíte v kresle s vyloženými nohami a zo špeciálneho stroja vám priamo do nosa hadičkou fúka čistý kyslík. Stretla som sa tu so Silviou, ona až taká „nadšená“ z toho nie je. Sťažuje sa, že ju to v nose dráždi a okolo idúcich požiadala, aby nechali otvorené dvere (mimochodom do temnej chodby v suteréne bez okien), lebo potrebuje vzduch. Tak to ma naozaj pobavilo. 🙂

Len v poslednej chvíľke stíham začiatok psychologickej prednášky. Účasť je dobrá, ešte stále sa ľudia trúsia, lebo prichádzajú z procedúr. Prednášajúca začala opatrne, aby si nás trocha oťukla a hlavne, nevyplašila úplných nováčikov. To je rozumné a pochopiteľné, potrebovali sa zorientovať a naladiť. Prekvapilo ju zistenie, ako málo z nás poslucháčov má konkrétne skúsenosti so psychologickou pomocou od odborníkov. Terapiu v minulosti súkromne vyhľadal jeden, maximálne dvaja ľudia zo zúčastnených. Aj tu sa potvrdilo, aký potrebný by bol klinický psychológ v NÚRCH-u.

Až keď sme sa usadili do kruhu, potom sme boli tá pravá skupina na „psychoterapii“. 🙂 Pre tých, ktorí niečo podobné absolvovali po prvý krát, bolo náročné uvoľniť sa a nechať priestor svojím pocitom a náladám. Postupne však opadávali škrupinky zábran, ktoré si každý aj keď nedobrovoľne vypestuje. Keď bolo treba, prišli aj prvé očisťujúce slzy. Sedenie sa skončilo až tesne pred večerou. Nakoniec sme tam zostali iba úzka skupinka skalných, aby sme načrtli nové témy na budúce sedenie, vyjasnili svoje pocity a zážitky k práve ukončeným témam „stres a vyrovnávanie sa so stresovými situáciami“.

Už ležím v posteli, nemôžem spať, tak ešte napíšem pár postrehov z večera. Celodenný program sme zavŕšili posedením na terase nášho hotela v dobrej nálade a debate na milión ďalších tém. Na chvíľu som sa bola prejsť s Ingrid B. po kolonáde, a konečne sme mali čas na malý priateľský rozhovor.

Večer, keď som si išla po ľadový obklad na recepciu, zase bol problém, lebo recepčná ho nevedela v kuchyni nájsť. Zostala som teda ďalšiu noc bez, aj keď po náročnom horúcom dni som ho zúfalo potrebovala. Veľmi som sa tešila, že si schladím koleno. Ani dnes sa to nepodarilo. 🙁

V stredu začala druhá časť psychologickej prednášky, kde psychologička odpovedá na anonymné dotazy, ktoré napísali niektorí z nás. Striedajú sa rôzne témy, napríklad malé sebavedomie, poruchy a nechuť do čítania, poruchy sústredenosti. Prišlo asi 20 poslucháčov, čo je veľmi pekná účasť. Medzičasom si, samozrejme, každý vybavuje svoje procedúry podľa načasovania, deti sú v bazéne alebo majú svoj program pod dozorom dospelých.

Na obede sedenie pri veľkom stole je už zabehnutý systém, preberáme, čo sa počas doobedia komu prihodilo, a aké plány nás ešte čakajú. Deti majú naplánovaný zaujímavý program, maľovanie masiek na tvár. Dospelým začína ďalšia časť prednášky, kde sa rozoberá osobná zóna, empatia, emócie, vyjadrenie pocitov – herecké stvárnenie jednotlivých nálad podľa určenia. Najlepší herec je asi Radko. Výborne stvárnil bezmocnosť. Inak sme zistili, že takéto strojené vyjadrenie emócii je veľmi náročné a nie každý to dokáže. Ďalšou preberanou témou bola depresia. Psychologička nám objasnila, že občasná zmena nálad, nechuť ku všetkému a ku všetkým, ešte nie je depresia, ako sa teraz často hovorí. Ozajstná depresia je vážna vec, z ktorej sa človek dostane iba za pomoci odborníkov. Naše malé „depky“, ktoré všetci dobre poznáme, sa prekonávajú ľahšie, a to napríklad zmenou prostredia, alebo akoukoľvek činnosťou, aby mal človek pocit užitočnosti a nové podnety na premýšľanie.

Medzičasom nás prišli potešiť a priznajme si, aj rozptýliť, deti, ktoré si maľovali, alebo dali si namaľovať na tvár rôzne masky. Apropo. Veľmi vydarené, ako od odborníkov, ktorí sa tým živia. A to vďaka Lenke S., MaryAnke, Ingrid R., Kristínke, Tomášovi a ďalším.

Dnes večer nás deti a ich najaktívnejší rodičia (presnejšie maminy) pozvali na zábavný večierok, ktorý si viac – menej pripravili sami. My sme im poskytli len drobné darčeky na ceny pre víťazov, čokoládové medaily a diplomy. Súťažilo sa v kŕmení marmeládou so zaviazanými očami, kde najskôr dieťa kŕmilo dospelého, a potom sa vymenili, alebo beh cez prekážky s loptičkou na lyžici, triafanie ceruzou do hrdla fľaše bez dotyku rukami, atď., až po záverečný tanec s balónikmi.

Na recepcii mám zase problém s ľadovým obkladom. Dnes to bolo zvlášť nepríjemné, lebo mi ho mala priniesť nejaká pomocná sila z kuchyne, ktorú požiadala pani z recepcie a ona veľmi drsným a nevyberaným spôsobom na mňa nakričala. Úplne mi rozhodila náladu, po vyčerpávajúcom dni a horúčave to bolo posledné, čo som potrebovala. Odstavilo ma to na celý večer. Bola som bez nálady. Rozhodla som sa, že už tam viac nepôjdem, radšej vydržím až domov bez obkladu.

Vo štvrtok ráno niekto klope na dvere. Je to Adam. Večer sa nado mnou zľutoval a zobral môj obklad do svojej chladničky (čo som doteraz ani netušila, že ju má), aby som mala obklad aspoň ráno, keď som večer tak zle pochodila s paňou z kuchyne. Pekné od neho, ale takto skoro vstáva len on. My máme ešte polnoc. Ale nakoniec jeho snahu veľmi oceňujem, lebo koleno si už veľmi žiada, aby bolo konečne poriadne schladené. Ďakujem, Adam!

Vstávame. Jožko odchádza na raňajky, ja ich dnes plánujem vynechať. Ovocie z vlastných zásob bude fajn na odľahčenie stravy. Máme návštevu. Prišli nás pozrieť „naši“, zastavili sa za nami na svojom dovolenkovom výlete. Posedíme pri kávičke a poprechádzame sa po Tepliciach.

Idem do bazéna. Je to pre mňa veľká udalosť, lebo je to prvýkrát po mnohých rokoch, čo som nabrala odvahu ukázať svoje „vnady“ 🙂 Tak to hovorím na odľahčenie, ale najskôr som nemohla chodiť do bazénov, lebo som mala vysokú sedimentáciu, a neskôr preto, že obyčajne všetky bazény, ktoré som mala aspoň teoreticky možnosť navštíviť, majú pri vstupe rebrík, a ja sa tam dostanem horko-ťažko, iba ak po schodíkoch. No teraz to Ingrid B. – vedúca rekondície, vybavila úžasne, lebo tento bazén má schodíky a bezbariérový prístup do šatne. Zhodou okolností práve v tomto čase tam ide veľa ľudí, lebo pred poobedňajším výletom sa chce každý ešte schladiť. Bazén je v tejto horúčave úplná oáza relaxácie. Prvý šok zo studenej vody prekonám síce v rozpakoch, ale inak „dá sa“. Zuzka, Adam a Lenka mi robia garde. Dômyselne ma nasmerovali na bublinkujúcu lavičku, čo bol naozaj super zážitok. Plávanie ani neskúšam, lebo si nechcem namočiť vlasy a stuhnutá krčná chrbtica inak nedovolí, keď plávať, tak iba s hlavou pod vodou. No pokušiteľ Adam ma predsa len tesne pred odchodom z bazéna vyprovokoval a skoro som sa utopila. 🙂 Von som išla ako mokré kura.

O 16:00 h za hotelom nás čaká autobus. Odchádzame na Ranč do dedinky Omšenie. Po rokoch zase silný zážitok. Veziem sa v autobuse. Najzaujímavejšie je nastupovanie a vystupovanie po strmých schodíkoch, ale za ten pocit to stojí. Koníky sú úžasný zážitok pre všetkých, ale najmä pre deti. Už sa teším, ako to budú oni hodnotiť. Na spiatočnej ceste mením dopravný prostriedok. Pán z agentúry, ktorá akciu zabezpečuje, má voľné miesto v aute a odvezie ma až pred hotel. Večer sedíme na terase a všetci sa dobre bavia. Príjemná hudba z kaviarne nás prilákala a išli sme tancovať.

V piatok po raňajkách sa chystám sa na procedúry. Sedíme s Jožkom na káve. Zuzka prišla povedať, že bazén predsa len funguje, lebo ráno pri raňajkách niekto vypustil fámu, že bazén je mimo prevádzky. Jožko mi v stánku kúpil časopis EMMA, kde práve vyšiel článok s Vrankami. Čítam to hltavo, lebo som zvedavá, ako je to napísané, lebo som už vopred bola od nich upozornená na niekoľko podstatných prešľapov, ktoré si redaktorka nie veľmi eticky dovolila.

Medzičasom sa pristavila aj Lenka, že o 11:30 sa ide do bazéna. Kávičku teda vypijem skoro na dúšok, ale aj tak je výborná. Idem sa pripraviť.

Pred hotelom ešte akoby náhodou stretávam Vranky. Celá naradostená im chcem vyjadriť moje dojmy, EMMU držím otrčenú pred sebou. Mama Vranka je zaujatá povinnosťami, vyberá si peniaze z bankomatu, ale nakoniec si ma všimne. Hneď vedia o čo ide, keď mám časopis pred sebou. Dokonca jedna pani na mne zastala pohľadom, isto si ma na sekundu pomýlila so Svedkom Jehovovým : ), keď ma videla stáť pred vchodom do hotela s časopisom na hrudi. V očiach Kristínky a Majky vidím hrdosť aj sklamanie, lebo článok je vcelku vydarený, výstižné fotky, pekné citáty a myšlienky, ale titulok a pár viet v článku sú zbytočne kruto realistické. Zvláštne, že dnes sa musí robiť senzácia zo všetkého. Človek naberie odvahu, ide na trh s vlastnou kožou v dobrej vôli, že jeho osobný príbeh snáď niekoho osloví, či v najlepšom prípade niekomu pomôže pri prekonávaní podobných ťažkých životných údelov, a nakoniec to všetko pokazí honba za ziskom, aby „bombastický“ titulok upútal a donútil čo najviac zákazníkov, aby si kúpili práve ich časopis. Útechou pre Vranky môže byť myšlienka, že niekomu neznámemu môže ich výpoveď raz veľmi pomôcť, keď bude možno stáť pred podobne ťažkou životnou skúškou. Vranky, ste veľmi statočné a máte môj úprimný obdiv!

Bazén je úžasná vec v tomto horúcom počasí. Prekvapivé pohľady mojich známych mi dávajú znamenie, že som asi naozaj prekonala samu seba, keď som po rokoch opäť v bazéne a už druhý raz za sebou. Vďačím za to Ine, že vybavila hotel s prístupným bazénom, ale snáď je to aj viditeľný pokrok v mojej kondičke. Do bazénu prišiel aj Jakubko. Jeho babička Helenka ho zobrala do vody, aby sa nebál a mal rád bazén ako iné detičky z klubu. Čľapká a skáče ako žabka. Idem si vybrať zvyšné dve procedúry. Mám Duo – termálny zábal (po našom ľad), a už spomínanú kyslíkovú terapiu. Má to mať omladzujúci a regeneračný účinok na telo i mozgové bunky. Uvidíme!…

Zase nestíham… Chcela som ísť na prehliadku HAMMAMU, ale musela som vypísať diplomy a spraviť si dôležité prípravy na slávnostné ukončenie a vyhodnotenie pobytu. Neprekáža. Možno nabudúce. Veď už som tam raz pred x-rokmi bola.

Odchádzame na Trenčiansky hrad. Vonku je horúčava, ale sme dobre naladení. V autobuse je výborná atmosféra, aj keď niektorí bojujeme so strmými schodmi a únavou. Mirka Véghová maskuje oči slnečnými okuliarmi, lebo ich má uplakané, vraj keď si spomenie na rozlúčku, slzy padajú samé od seba. Cesta ubieha rýchlo, v Trenčíne na námestí presadáme do mikrobusu, čo bolo tiež riadne dobrodružstvo, lebo naše kĺby sme museli poohýbať do polôh, ako už dávno nie. Viac ako polovica odvážlivcov sa „hore“ vybrala pešo. Už po prvých metroch asi obanovali, že nešli s nami, cestička bola strmá a v tej horúčave to bolo ako výstup na Gerlach 🙂 Na hrade nás predsa len prekvapil náročný, nerovný terén, aj keď sme mali pripravený bezbariérový program v rámci všetkých dostupných možností. Hneď na začiatku si nás odchytili novinári, ktorí boli z miestnych periodík a z agentúry SITA. Vystúpenie šermiarov uchvátilo najmä deti, zvlášť chlapcov.

Príjemným prekvapením bola slávnostná večera v dobovom štýle. Nezabudnuteľný zážitok. Slávnostne sme vyhodnotili a ukončili rekondičný pobyt. Pre mňa celú eufóriu z toho zážitku „troška“ zatienila moja neopatrnosť, keď som sa potkla a spadla. Našťastie všetko sa dobre skončilo.

V sobotu od rána niekto vyklopkáva na naše dvere, lebo už odchádzajú prví odvážlivci. Atmosféra sa akosi zmenila, všetci vyhľadávajú každú možnú chvíľku na posledné stretnutia a rozlúčky. Zanietení plavci využívajú možnosť zaplávať si pred cestou domov ešte v chladnom v bazéne. Stretávame sa na obede. Lúčenie, výmena kontaktov, slzy a prísľub, že najneskôr o rok sa zase stretneme.

Konečne som dostala do rúk späť zápisníky s Pocitovníkmi. Jožko s Adamom nám ponosili batožinu do auta. Motor štartujeme, zakývame Slávke a celej jej partii a vyrážame z parkoviska DOMOV. Počas prvých kilometrov jazdy sa neubránime dojmom a už hodnotíme pobyt, kde snáď nebolo slabého miesta. Takto dobre naladení si užívame cestu späť. Na Myjave ide Jožko na malý nákup a ja využívam chvíľku, aby som nazrela do Pocitovníkov. Som nadšená a dojatá zároveň. Dúfam, že aj ostatní budú mať takýto dobrý pocit pri čítaní, aký mám teraz ja.

—————
« Pocitovník 2008

Téma: Pocitovníky