Staň sa manažérom svojej choroby

Ako vždy, ani tentokrát NURCH (Národný ústav reumatických chorôb v Piešťanoch) nesklamal. Bola som opäť po roku na kontrole a nie je nad to, keď vás v zdravotníckom zariadení hneď z príchodu privítajú usmiate tváre. Sestričky vám absolútne bez stresu urobia odbery a ochotne vysvetlia, kde máte počkať na lekára. No a potom príde pani doktorka s úsmevom na tvári, pozitívne naladená a pripravená vypočuť si vás a vysvetliť vám všetko, na čo sa spýtate. Na záver vyšetrenia vám podá ruku s prianím všetkého dobrého a povzbudí vás v pozitívnom myslení.

Síce to ešte neznamená, že výsledky z vyšetrení dopadnú dobre, ale v každom prípade odtiaľ odchádzate s dobrou náladou a povzbudení do ďalších bojov. Kiež by to tak fungovalo všade v našom zdravotníctve, hneď by bol život krajší.

A inak, neviem, ako to pani doktorka robí, ale napriek veľkému množstvu pacientov, ktorých ošetruje, si ma aj po roku presne pamätá. Hneď vo dverách ma privítala komplimentom, že vyzerám lepšie ako vlani. To človeka poteší. Pani doktorka si hneď na prvý pohľad všimla, že som koooonečne pribrala. Síce len 2 kg, ale podstatné je, že to išlo konečne do plusu a nie do mínusu. No, aspoň jedna dobrá správa. Na výsledky z krvi a vyjadrenie, ako je na tom môj spoločník Sjögren, si samozrejme počkám ešte zopár týždňov. Potom budem múdrejšia. Doterajšie testy z alergo-imunológie síce už niečo naznačujú, ale počkám si, až to bude všetko komplet. Nebudem robiť predčasné závery.

Mimochodom, aj moja alergo-imunologička spolu so sestričkou patria k tým vždy dobre naladeným a usmiatym, ku ktorým je pohoda ísť na kontrolu. Človek sa môže normálne porozprávať, diskutovať o chorobe aj o liečbe a dostane odpoveď na hocijakú otázku, aj keby to bola priam nejaká hlúposť. Toto si na lekároch cením najviac. Pretože, obzvlášť pri takýchto „exotických“ ochoreniach, nestačí len ticho sedieť a čakať, že mi niekto naservíruje na podnose presné riešenie.

Faktom je, že sa mi motá jedna divná diagnóza cez druhú a aj samotní lekári majú problém sa v tom vyznať. Preto si musím aj ja sama čo-to naštudovať, pozisťovať, hľadať súvislosti, vypytovať sa a potom sama na sebe odskúšať. Človek sa skrátka potrebuje stať manažérom svojej choroby. Potrebuje pristúpiť k svojmu boju aktívne, ak sa chce niekam posunúť.

Síce mu to možno nezaručí uzdravenie, ale určite bude vo svojom pátraní a skúšaní postupovať rýchlejšie a bude mať veci viac pod kontrolou. To zase môže priniesť do života viac pokoja a menší zmätok v duši. Lenže toto všetko sa dosť ťažko realizuje, ak lekár odmieta komunikovať. Dúfam, že raz sa toto v našom zdravotníctve zmení. Dovtedy nám nezostáva iné, ako stále dookola upozorňovať na takéto svetlé výnimky. Dávať najavo, že práve takýchto lekárov si vážime. Práve takýchto by sme chceli a potrebovali…

joni
(foto: joni)

—————
« Život exota (17) / Život exota (15) »

Téma: Život exota