Rekondično-integračný pobyt Klubu Kĺbik

Piešťany, Penzión Hellene, 14. – 20. júl 2013

Na YouTube si môžete pozrieť video s fotografiami: Klub Kĺbik R-i pobyt 2013

Lucia F.
Členstvo v Klube Kĺbik sme si so synom obnovili iba nedávno. Dozvedeli sme sa, že tento klub organizuje rekondično-integračný pobyt. Keďže nemáme v blízkom okolí nikoho, kto bojuje s reumatoidnou artritídou, neváhali sme. Potrebovali sme bližšie informácie, a preto sme odoslali prihlášky.

V prvý deň nástupu na rekondično-integračný pobyt sme sa veľmi tešili, i keď boli aj trošku obavy „aké to bude??“. Moje obavy však boli úplne zbytočné. Spoznali sme skvelých ľudí, ktorí majú obrovskú silu bojovať s veľmi vážnym ochorením. Nálada bola príjemná a priateľská. Hneď večer sa ma syn opýtal, či pôjdeme na takýto pobyt aj na budúci rok.

Počas jedného týždňa na nás čakal bohatý program, rehabilitácie, masáže, prednášky, tvorivé dielne a kopec zábavy. Najviac ma zaujala prezentácia CK Malko Polo, projekt Letenky.sk POMÁHAME. Pomáhajú hneď trom organizáciám, medzi ktorými samozrejme nechýba náš LPRe – Klub Kĺbik. Po prezentácii sme sa zúčastnili detskej mini olympiády s perfektne pripravenými disciplínami a úžasnými cenami. Po vytrvalom boji čakal na deti bazén, z ktorého sa im nikdy nechcelo ísť von. Tvorivé dielne boli spestrením nielen pre deti, ale aj úžasným relaxom pre dospelých. Páčila sa nám aj hra na “Tajného priateľa”, ktorá bola napínavá do poslednej chvíle a odhalenie bolo zábavné a prekvapivé.

Chcem poďakovať celému R-ip tímu, ktorý tento skvelý pobyt pripravil a naplánoval do poslednej bodky. Takisto chcem poďakovať všetkým rodičom a deťom, ktorých rady a postrehy boli pre nás neoceniteľnou pomocou a podporou. Prajem všetkým pevné zdravie. Dovidenia o rok. Lucia Fábryová

Hanka R.
V deň, keď som prišla do Penziónu Hellene, mala som veľmi zmiešané pocity. Dalo sa to prirovnať k nástupu do novej školy, ibaže tu sa prevažne všetci už poznali. Samozrejme, okrem mňa. Z celého kolektívu som poznala troch ľudí. Tak som tam len sedela a pozerala sa na radosť zo zvítania ostatných dospelákov a detí. Všetci okolo mňa sa na seba usmievali, podávali si ruky, objímali sa a konštatovali spozorované zmeny od minula. Deti o niečo vyrástli, niektoré dospeli, ženy zase zmenili účes alebo schudli. Ja som sledovala toto milé privítanie ďalších a ďalších členov. Bola som povďačná za to, keď ma niekto oslovil a chcel sa zoznámiť so mnou alebo ma niekomu predstavil.

Veľmi sa mi páčilo, že sa medzi ľuďmi v tomto kolektíve nerobili žiadne rozdiely. Väčšina ľudí mi už pri zoznamovaní hovorila, že im mám tykať (a to bolo ešte predtým, ako sa dozvedeli môj skutočný vek, párkrát mi bolo povedané, že vyzerám na 13). Toto mi robilo celý týždeň značný problém. Ešteže to bol jediný problém, aký som za celý týždeň mala. U nás doma, ak by som ľuďom starším, ako som ja sama a nepatriacim do mojej rodiny, či okruhu kamarátov tykala, bola by som „drzým, rozmaznaným frackom, nevážiacim si dospelých ľudí a ich postavenie“. A čo budem hovoriť, slušnosť káže vykať, no zrazu nastal vo mne chaos, či som si s daným človekom už potykala alebo nie. Tak som vám často v jednej minúte pri rozhovore vykala, a následne v druhej zase tykala.

Celý týždeň prebehol príjemne. Raňajky, bazén, procedúry a pri voľno-časovej zábave v altánkoch, pri tvorivých dielňach, sme si ani nestihli zahriať miesto a už bol čas obeda. Po obede bol vždy pripravený program, poučné prednášky doktoriek Koškovej a Ďurišovej, či besedy na rôzne témy. V stredu prišli zástupcovia Generála LeTenky a šikovná Lucka pripravila mini olympiádu pre malých i veľkých. Taktiež nesmiem zabudnúť ani na všadeprítomnú kameru televízie RTVS. Vo štvrtok bol pripravený úžasný program pre mamičky a slečny, keď prišla pani Eva Váleková a vytvorila pre nás salón krásy s kozmetikou Mary Kay. Všetko odrazu skrásnelo.

Úplne najviac ma uchvátili tvorivé dielničky s Lenkou a so Zuzkou, ktoré sú úžasne zručné a nadané. Pochytila som tu veľa inšpirácie a získala nové možnosti pre moje vlastné výtvory. Všetkým dievčatám z tvorivých dielničiek by som chcela vyjadriť obdiv a chcem im hlavne poďakovať za ich čas, trpezlivosť a nezištné odovzdanie svojich nápadov. Tiež veľmi príjemné boli aj večerné posedenia a debaty pri syre (nespomínaného pôvodu), gumových medvedíkoch, pivkách a rôznych iných dobrých drobnostiach. Pri týchto večeroch rezonoval neprekonateľný moravský humor.

A tak šiel čas, až nakoniec prišiel posledný večer pred odchodom. Všade rozvoniavali grilované dobroty a po naplnení brušiek sme to mali zakončiť odhalením hry na „Tajného priateľa“. V tej chvíli, ako sa táto hra začala, môj žalúdok sa scvrkol na podobu hrášku a cítila som sa ako pred dôležitou skúškou v škole. Nohy i ruky sa mi začali triasť. Tak som nastúpila k Samkovi, ktorý po dlhšej chvíli šmátrania a pomocných indíciách odhalil, kto som. Ešte horšie to bolo, keď mi zaviazali oči. Tu mi pomohlo moje celotýždňové pozorovanie a krivky môjho „Tajného priateľa“, ktorým bola Gabika. Neskutočný kameň zo srdca mi padol, keď som uhádla a „spravila som skúšku“. Keď sa zotmelo, vypúšťali sme lampióny šťastia. V tejto chvíli som si uvedomila, že už je vážne koniec. Teraz, keď som sa skamarátila s novými ľuďmi, máme ísť domov. Ten pokoj a spolupatričnosť, úžasné masáže pani Milky, to „nič nemusenie“ sa asi naozaj skončilo. Až návrat do reality mi ukázal, čo som celý týždeň mala. Ďakujem Janke za príležitosť a členom Klubu Kĺbik, za prijatie do kolektívu tejto rekondície. Verím, že sa s týmito výnimočnými ľuďmi ešte stretnem.

Miriam H.
Malý postreh z FB po…
Piešťany r-ip 2013, …tak veľmi mi chýbate všetci, ale najviac asi „moja náhradná mamka“ Lucia (ďakujem za všetko, bolo mi fajn).
Ďakujem aj skvelej rehabilitačnej sestričke Barborke za tie naj rehabilitácie, moc mi chýbajú, cvičím aj doma,… no už sa opäť teším na budúci rok, lebo s vami je to proste TOP 🙂
Barborka: …som rada, že sa Ti páčilo a ešte viac, že aj doma cvičíš.

Daja K.
Som predsedníčkou Ligy proti reumatizmu – Miestnej pobočky Bardejov, ale zároveň som aj členkou Klubu Kĺbik. A ako sa to hovorí? Že „človek má toľko rokov, na koľko sa sám cíti“? Tak to je aj môj prípad. Tým, že sa stretávam s mladými ľuďmi z Klubu Kĺbik, ktorí sú tak isto pacienti s reumatickým ochorením, tým sa to stáva pre mňa zaujímavejším. Pretože vekom som zrelšia, ako ostatní členovia, ale duchom mladá – ako oni. Rekondičný pobyt, ktorý sa konal v dňoch 14.-20.7.2013 v Penzióne Hellene v Piešťanoch, nám poskytol:
– Veľa dobrých priateľov a známych.
– Zaujímavé stretnutie s MUDr. Máriou Orlovskou, jednou zo zakladateliek LPRe na Slovensku a dlhoročnou tajomníčkou LPRe SR.
– Vedomosti o nových liečbach JIA detí s MUDr. Koškovou.
– Neformálnu, zaujímavú debatu s Mgr. Janou Dobšovičovou Černákovou v sociálno-psychologickom okienku, kde sme sa dozvedeli a naučili veľa o sebe i o komunikácii.
– Prednášku a autogramiádu knihy „Bolesti chrbtice, kĺbov, kostí a…“ MUDr. E. Ďurišovej.
– Veľa zručností jemnej motoriky v tvorivých dielňach – pletenie náramkov, maľovanie masiek, tvorenie korálkových anjelikov, kde si deti precvičili pršteky.
– Možnosť naučiť sa tancovať salsu.
– Relaxačné popoludnie s kozmetickou poradkyňou Evou Válekovou z kozmetiky Mary Kay, kde sme sa na chvíľu aj my (ženy a dievčatá) stali modelkami, hoci len pre najbližších okolo seba. Atmosféru dotvorilo aj fotografovanie a vydarené fotky z dielne našej dvornej fotografky Yvon Púčikovej, ktoré nám budú túto jedinečnosť chvíle pripomínať už vždy.
– Ranné cvičenie pri bazéne, dopoludňajšie cvičenie v bazéne, sauna, masáže, individuálne cvičenie s fyzioterapeutkami, ktoré nám precvičili naše stuhnuté kĺbiky.
– Popoludnie s generálom LeTenky, kde nám predstavili projekt Pomáhame a odkiaľ si všetky zúčastnené deti odniesli hodnotné darčeky.
– Možnosť zakúpiť si alebo objednať pomôcky, ktoré uľahčujú prácu pacientom s reumou.
– Kúpanie v bazéne a slnenie na ležadlách v príjemnom záhradnom prostredí Penziónu Hellene.

Keďže tento príspevok má názov Pocitovník, tak zhrniem pocity z r-i pobytu:
– Super partia/kolektív
– Super organizácia
– Super ubytovanie
– Super strava

Tento pobyt som absolvovala s vnučkou Timkou, ktorá má 6,5 roka. Pri ostatných starších deťoch, ktoré boli na tomto pobyte s ňou, sa stala Timka takmer samostatnou a sebestačnou osôbkou, dozrievala mi pre očami. Všetky deti boli úžasné, poslušné, nekonfliktné a milé. Tešíme sa aj na budúcoročný rekondičný pobyt Klubu Kĺbik, kedy sa radi vrátime medzi, teraz už blízkych, priateľov.

Vladimíra B.
Každá myšlienka približujúca sa k príchodu na môj prvý rekondično-integračný pobyt Klubu Kĺbik bola zavalená neskutočným množstvom pozitívnych pocitov, s ktorými súvisí moja prirodzená zvedavosť. Fakt, že sa príjemných pocitov denne vystriedalo „milión“ je každému, kto niečo také zažil, určite jasné.
Stres, ostýchavosť, nepríjemnosť, neľudskosť, nadradenosť, neochotu a smutný výraz tváre sú situácie, ktoré tam nemáte šancu zažiť. To vo mne celý pobyt vyvolávalo jeden najvzácnejší, najvýnimočnejší a najblahodarnejší pocit, a to pocit pokoja a pohody, kedy sa cítim uvoľnene, spokojne, šťastne a zdravo. Tento pocit by som vám – podobným „vnímavcom“ – priblížila ako plachtenie na pokojnom mori na „pohárikovej“ nafukovačke, kde na ľavej strane pri ruke máte vychladenú, neubúdajúcu citronádu, slané tyčinky a po pravej ruke krém (nech sa za žiadnych okolností nespálite). Mala som tu pocit istoty, ako by som bola zospodu ukotvená o bójku. O nič na svete som sa nemusela starať, len o pravidelné, pokojné dýchanie jemného, teplého vetríka.

Lenka S., ČR (Víla)
Byla jsem na „rekondičce“ jen pár dní, ale jako obvykle stály za to. Potkala jsem staré přátele a některá přátelství jsem jen oprášila, některá upevnila a věřím, že některá nově založila. Snad jen s Janou jsem za ty čtyři dny mluvila všeho všudy asi 15 minut. No jo no. To je tak, když se mi z kamarádky stane šéfka Ligy. Až bude prezidentka Slovenska, věřte mi, bude to asi ještě složitější. Byla jsem v penzionu poprvé a moc se mi tam líbilo. Vládla tam velice příjemná atmosféra, prostředí bylo velice útulné a bazén, ten neměl chybu. Jako vždy plno velice šikovných dětí a jsem moc ráda, že se objevují nové tváře. I když to vlastně znamená nové nemocné. Ale oni ti nově nemocní by se byli stejně objevili a je lepší, jsou-li v Klube Kĺbik, než mimo něj. Jsem ráda, že Klub Kĺbik existuje, protože si myslím, že moc pomohl a moc pomáhá a já mu ještě dodatečně přeji k 15. výročí, aby mu vydrželo to štěstí na lidi, které měl doposud.

Zuzka K. (Víla)
Na štípance od komárov som už zabudla, no nezabudla som na VÁS!!
Po všetkom tom úžasnom, čo som s VAMI, za ten „krátky“ týždeň zas zažila by to ani nešlo… 🙂
Hellene je už ako náš druhý domov (teda okrem tých nízkych postelí… 🙂 ) a keď zbadám VÁS, je to ako keby sme sa nelúčili pred rokom, ale toť včera, len tie „naše decká“ akosi podrástli a podaktoré už deťmi ani nie sú.
Počasie ako z dovolenkového katalógu nám dovolilo vyblázniť sa v bazéne aj okolo neho.
Naučili ste nás vyrábať super vecičky, prednášky boli zaujímavé, videla som vás odborne nalíčené. (Kočky všetky do radu! 🙂 ), vydarený „Tajný priateľ“ a tá grilovačka s púšťaním lampiónov šťastia. Večerné posedenia s VAMI. Moje Víly… …moja hlava „zresetovaná“…
Tak sa majte! Však sa o „chvíľu“ uvidíme znova! Z. 🙂
PS: ďakujem za všetky darčeky!!

Gabika Č. 24 hodín (Víla)
Posledný rok ubehol veľmi rýchlo. Opäť prišlo leto a s ním aj rekondičný pobyt. Opäť sú tu Piešťany a penzión Hellene. Tento krát som však nemohla prísť na celý týždeň. Z Bratislavy to do Piešťan nemám až tak ďaleko, a tak som si uprostred týždňa urobila malý výlet. Cestovalo sa mi dobre a v tomto duchu sa niesol celý môj približne 24-hodinový pobyt.

Na autobusovom nástupišti ma už čakal „odvoz“ do penziónu. Ani som sa nestihla poriadne zvítať s kamarátmi a známymi, už aj som ležala na masážnom stole. Milka ma priviedla svojimi rukami do siedmeho neba. Niečo také som už dávno potrebovala. Po asi 20 minútovej masáži som sa ubytovala na izbe u mojich dlhoročných spriaznených duší, Zuzany a Lenky. Aj keď sa nevidíme dlhé mesiace vždy mám pocit, že sme boli spolu len nedávno.

Po skvelom obede sme sa zúčastnili stretnutia so zástupcami spoločnosti CK Malko Polo, ktorí nám čo-to porozprávali o ich vzniku a činnosti, o tom, ako a prečo si nás vybrali (KK) a rozhodli sa nám pomáhať a na základe akej filozofie celá spolupráca funguje.

Vždy, keď prídem do Piešťan, musím aspoň na chvíľočku zájsť na niektoré staré známe miesta, ku ktorým som si vypestovala určitý citový vzťah. Ináč tomu nebolo ani teraz. S mojimi dvoma „vílami“ sme sa vybrali na potulky do mesta. Vždy s nimi zažijem kopec zábavy. Dali sme si pivko, urobili sme nejaké fotky a čo-to sme aj nakúpili. Ale najúžasnejšia bola cesta taxíkom späť. S takým milým a ochotným taxikárom som sa snáď ešte ani nestretla. Až som mala pocit, že za tú jazdu zaplatí on nám a nie my jemu.

Stihli sme ešte záver prednášky MUDr. Eleny Ďurišovej. No skôr by som povedala, že sme stihli len jej autogramiádu. Každý prítomný si mohol prevziať jej novú knihu, kde sa v prevažnej miere venuje problémom s osteoporózou.

Deň bol pre mňa fyzicky dosť náročný, večer vonku už začali svoje nájazdy komáre, a tak som si išla radšej ľahnúť a oddychovať.

Na druhý deň sme sa rozlúčili s Lenkou, ale ešte predtým ako odišla stihla mi urobiť pekný náramok. Po obede som sa aj ja so všetkými rozlúčila a odcestovala som domov.

Som rada, že som mohla prísť, aj keď len na takú krátku chvíľu. Tých približne 24 hodín ušlo neskutočne rýchlo.

Yvona P.
Pocity? Opäť medzi reumatikmi i nereumatikmi, opäť medzi úžasnými ľuďmi a opäť s hľadáčikom môjho verného kamaráta – fotoaparátu pri oku.

Možno som navonok menej vnímala svoje pocity i pocity iných, no opak je pravdou. Cez hľadáčik fotoaparátu viem vidieť – cítiť viac ako sluchom. A aj som videla – cítila.

Radosť z každej minúty bytia, úsmevy, spolupatričnosť, ochota, priateľstvá utužované i novovznikajúce, láska v každej podobe, hravosť, prekvapenia, neposednosť, fascináciu, nádej, nesmelosť, plachosť, nárast sebavedomia, schopnosť empatie,…

Krásna, chutná a šťavnatá torta, veselé papierové čiapočky na oslave, darčeky pre deti, Remka a Remík skackajúci na špagátiku v rukách detí i dospelákov, opatrné oťukávanie nových kamarátov, vyberanie malých papierikov s možno neznámymi menami, spoznávanie nového prostredia,… to bola nedeľa, kedy na všetko bolo ešte dosť času, kedy prevládal pocit blaženosti a očakávania z nadchádzajúcich dní.

Dopoludňajšia (a nevyhnutná) pravidelnosť v živote reumatika, rozcvičky, rehabilitácie, individuálny telocvik na súši i „na mori“ (pardon, v bazéne…), úžasné masáže vďaka úžasným ručičkám našej zlatej, večne usmiatej Milky, to boli každodenné dopoludnia.

Pestrý program po celý týždeň, zaujímavé prednášky, súťaže, hodnotné i dojímavé prezentácie, darčeky pre malých i veľkých, tvorivé dielničky, kde si každý prišiel na svoje a každý odniesol na pamiatku svoje dielka. Súťaže s nekonečnými vecnými darmi, radosť v tvárach, dojímavé prekvapenia, plno – plno emócií, a naozaj, každý deň!

Vidieť detské tváre plné úsmevov, rozžiarené zvedavosťou, radosťou, uvoľnením, niekedy i nepokojom (veď i to patrí k detstvu), to boli pre mňa chvíle, ktoré som si vychutnávala.

Vidieť dospelákov, ktorí sa na chvíľu zmenili na deti a užívali si plným priehrštím dni slnka, lásky, pohody, oddychu medzi seberovnými, to boli momenty, z ktorých budem čerpať energiu ešte dlho a dúfam, že mi to vydrží až do nasledujúceho roka!

Ďakujem vám všetkým, ktorých som mohla spoznať, s ktorými som mohla stráviť 6 úžasných dní! Veľká vďaka a obdiv R-iptímu za fantastický program! Vďaka fotografiám, ktoré som si odniesla, budú moje spomienky už trvalé.

Eva S.
Dlho som sa veru odhodlávala napísať tento pocitovník, pretože takéto „písačky“ nie sú moja silná stránka. Som mama 8-ročného Samka. Samko prišiel na svet ako veľmi vytúžené dieťatko, pretože pred ním som absolvovala 2 neúspešné pokusy o dieťa. Pôvodne bol Samko niekoho silnejšie dvojča, ale bohužiaľ to nevyšlo. O to väčšia radosť nastala, keď sa nám úspešne narodil.

Od prvého roka života si „užíval svoje“. Pobyty v nemocnici, operácia. Jeho zdravotný stav nebol nikdy ukážkový. Preto, keď mu v 8. rokoch diagnostikovali JIA, akosi už ani u mňa neboli poruke žiadne potoky sĺz. Nie preto, že by som ho neľúbila, ale takmer každý rok riešime nejakú diagnózu a sme so Samkom asi trošku silnejšie osobnosti a neriešime problémy plačom, ale po „predýchaní“ nového problému sa snažíme hneď niečo robiť, zisťovať a realizovať. Teda hlavne ja, ale chvalabohu Samko nemá najmenší problém realizovať moje nápady spolu so mnou.

Tohtoročný problém s názvom JIA som riešila hneď zahorúca, nečakala som na nijaké zhoršenie stavu, alebo niečo podobné. Dopátrala som sa až ku Klubu Kĺbik a jeho organizovaniu r-i pobytu.

Od prvého dňa sa neviem o tomto týždňovom pobyte vyjadriť ináč, len v samých superlatívoch. Počnúc organizátormi pobytu, pokračujúc prednáškami lekárov, programom pre deti (súťaže alebo len také leňošenie pri bazéne, procedúry, cvičenie,…) všetci účastníci tohto pobytu boli pre mňa niečo úžasné, nijako som si dopredu nič nepredstavovala, ale toto mi fakt vyrazilo dych, toľká spolupatričnosť, priateľskosť, to nezažijete hocikde a najmä nové informácie o chorobe a nenútené rady, čo mám vlastne ďalej robiť. Klobúk dole hlavne pred Tebou, Janka, pretože pre mňa si Ty tým srdcom, hlavou aj krkom, ale iste nie len pre mňa.

Pevne verím, že na budúci rok sa stretneme opäť, že budeme môcť so Samkom i s Teom prísť opäť medzi vás všetkých. Mimochodom, i môj manžel by chcel, pretože už prvý deň pobytu, keď počul v telefóne moje nadšenie, mi závidel a povedal, že budúci rok ide i on… tak uvidíme…

Rodina Grmanová
Už pár rokov k nášmu letu patrí aj tradičný rekondično-integračný pobyt Klubu Kĺbik, ani tento rok nebol výnimkou. Tešili sme sa už niekoľko týždňov vopred. Samozrejme najviac Terezka. Práve pre ňu je tento pobyt určený. Sama si zbalila kufor. A túžobne čakala na deň odchodu. Dočkala sa. Nedeľa, to bol ten deň z veľkým D.
Je to týždeň naplnený programom od prvej chvíle príchodu až po poslednú. Vždy sa dozvieme niečo nové. Či už o postupoch liečenia, alebo osožné informácie z iných oblastí života. A deti, tie tam majú raj. V penzióne je priestor na rôzne hry, šantenie a samozrejme nechýbal bazén. Ten sa tento rok znovu využil na 100 percent. Je to týždeň starých a nových stretnutí. Týždeň plný zážitkov,…
Tešíme sa opäť o rok. Dovidenia!

Lucka S.
Tak ako každý rok, aj toto leto mnohí netrpezlivo očakávajú ten príťažlivý druhý júlový týždeň, ktorý znamená, že opäť po roku sa blíži možnosť stretnutia s priateľmi a známymi na rekondično-integračnom pobyte. Tento rok som vôbec neplánovala ísť na rekondičák, pretože práce bolo neúrekom a k nej mnohé ďalšie povinnosti, až som pomaly nevedela, kde mi hlava stojí a či vôbec nejakú mám. Ale nejako sa to však všetko popresúvalo, vyriešilo a zrazu som mala voľno, aby som mohla ísť.

Z východu Slovenska je to do Piešťan riadny kus cesty, tento rok som však mala milú spoločnosť, takže cesta pri klábosení utiekla dosť rýchlo. Cestou sme sa dozvedeli, že náš pobyt bude sprevádzaný prítomnosťou televízneho štábu z RTVS a vraj si ich nemáme všímať, treba sa tváriť akoby nič, proste ako keby tam neboli. Hmmm, myslíte, že sa to dá? 🙂 Je to niečo podobné, ako keď Vám niekto zavelí: „Usmievajte sa, ideme sa fotiť.“ V tom momente sa každý rýchlo začne upravovať a hľadá najbližšie zrkadlo, aby sa presvedčil, či každý vlas stojí na správnom mieste, a či sa na tvári nenachádza nejaká šmuha, ktorá by pokazila celkový dojem, k tomu ešte rýchlo v hlave preberá, ktorá póza je najlepšia, aby vyzeral na fotke prijateľne, ak nie priam vynikajúco. No, keď však šoférujete, tak na to môžete rovno zabudnúť. Jedine, že by ste jedným okom mrkali do spätného zrkadla a študovali či je všetko tak, ako má byť. Lenže to by ste asi vystrašili šoférov protiidúcich áut, lebo by Vás zaujal Váš vlastný obraz v zrkadle a nie cesta. Takže žiadne úpravy neboli možné a spoľahla som sa na to, že hádam som sa za tých pár hodín nepremenila na strašidlo.

Teraz neviem, že či našťastie alebo nanešťastie, sa televízny štáb presunul inam a tak náš veľkolepý príchod ostal nepovšimnutý. Našťastie však nie priateľmi, ktorých sme minimálne rok nevideli, takže sa nám dostalo veľkolepého uvítacieho objímania a bozkávania priamo od nich. Po ubytovaní a obede nastala príjemná pohoda, kde každý s každým by sa rád porozprával, lenže nedá sa to so všetkými hneď, keďže nás čakala výročná členská schôdza a po nej oslava 15. výročia založenia Klubu Kĺbik spojená s narodeninovou párty Remíka a Remky. Nemohla chýbať narodeninová torta. Ešte šťastie, že som sa stihla postaviť do toho dlhého radu na jej prídel, niekde v strede a nie na konci, lebo si nie som dvakrát istá, či by sa mi z nej ušlo, bola ozaj vynikajúca. Hmmm, keď som sa dozvedela, že bola vyrobená priamo u nás doma, t.j. v Spišskej Novej Vsi, tak sa ani nečudujem, že bola vynikajúca.

Večerný kurz salsy sa našťastie obišiel bez zranení, čo ma tešilo, len som zabudla povedať, že salsa sa za jeden večer naučiť nedá, a že treba trénovať ešte aj počas spánku, kým človek príde do jej rytmu, t.j. keď Vás niekto zobudí aj o polnoci, tak z Vás musí vyliezť: „Raz-dva-tri, štyri-päť-šesť a o-toč-ka!“. Po nej nás čakalo ešte oboznámenie sa s hrou na „Tajného priateľa“ a po ňom už voľná debata s priateľmi, ktorá však veľmi dlho netrvala, pretože mnohí sme boli unavení z cestovania a horúčavy.

Na druhý deň nás čakalo niekoľko prednášok a našťastie aj tvorivé dielne s Lenkou a o niečo neskôr aj so Zuzkou. Nemôžem povedať, že by som nemala rada prednášky, pretože sa tam vždy niečo nové dozviem, lenže ja keď sa naobedujem, príde na mňa útlm a chce sa mi až priam neuveriteľne spať. No, nie som si istá, čo všetko si vlastne z tých prednášok (ne)pamätám. Vďakabohu, že mi nekvacla hlava, to by bol prúser a keby sa ma niekto niečo z nich bol opýtal, asi by som bola dosť habkala… no, neviem, neviem…

Tvorivé dielne sú však moja krvná skupina, aj sama rada tvorím a doma ma naši niekedy celé hodiny, ak nie rovno dni, pomaly ani nevidia. Lenka mala pre tvorbu ideálnu hodinu, mikrospánok ma už totiž prešiel, tak som si to riadne užívala. Ja som v podstate síce už dospelé, ale predsa len také veľké dieťa, rada sa hrám takže všetky aktivity, ktoré zaváňajú hrou, tvorivosťou či súťažami, sú pre mňa ako stvorené. Niekedy som na strane detí, resp. stávam sa jednou z nich, inokedy na tej opačnej, kedy sa snažím pre nich niečo vytvoriť. Takže som v stredu dostala priestor pre prípravu i zrealizovanie mini olympijských hier pre deti, ktoré sa im, dúfam, aspoň trošku páčili. Spolu s nimi sa však zabavili aj dospelí, tento krát úsmev na tvárach žiaril aj našim sponzorom z LeTenky, ktorí pre deti pripravili krásne darčeky. Nie som si istá, či by sa neboli aj sami zapojili do olympiády, keby sa na nich nebolo pozeralo toľko párov očí dospelákov.

Po hrách nasledovalo trošku voľna, kým sa začala ďalšia prednáška s Dr. Ďurišovou, ktorá bola ukončená podarovaním a podpísaním jej novej knihy – autogramiádou. Na ďalší deň nás čakalo milé prekvapenie, kedy k nám zavítala Eva Váleková z Mary Kay, ktorá nám predstavila nielen kozmetiku, ale poskytla aj líčenie a poradenstvo. Zároveň sa jej podaril uskutočniť na mne parádny kúsok: z „Červenej Tváre“ urobiť „Bledú Tvár“ (a že vraj sa to nedá…). To je už raz tak, keď máte citlivú pleť a slniečko Vás silou-mocou chce premeniť na raka.

Náš pobyt sa pomaly chýlil ku koncu, a tak v posledný deň sa každý z nás snažil uchmatnúť ešte kúsok z toho pohodového, príjemného letného leňošenia, ale i zábavy a nekonečných (nielen) podvečerných rozhovorov. Posledná večera v podobe gril párty v záhrade sa niesla tak trošku aj v melancholickom tóne, keďže pred nami bolo posledných pár hodín strávených spolu s našimi priateľmi. Pred nami bol však ešte kurz rýchlobalenia kufrov, ktorý sprevádzal neodbytný pocit, že za tých pár dní sa nám všetky naše veci museli rozmnožiť, veď predtým nám v pohode všetko vošlo do kufrov a teraz na konci pobytu to tam nie a nie napchať. Hmmm, ktovie, že čím to asi bude…?

Pred polnocou sa na posledný nočný spánok nášho pobytu v penzióne odobrali najmä tí, ktorí sa rozhodli vybrať na cestu domov v skorších ranných hodinách, aby domov nedošli úplne uvarení a upečení. A tak sa začalo kolo nekonečného objímania a lúčenia s našimi novými i starými priateľmi, ktoré pokračovalo aj na druhý deň ráno a neobišli ho ani melancholická nálada s pár slzičkami. Niet sa čomu čudovať, keďže na týchto pobytoch sa vytvárajú nádherné trvácne a vrúcne priateľstvá. Tak o rok, priatelia!

Gabika – „vyslankyňa“ od generála LeTenky
Ahoj priatelia, dúfam, že Vás tak už môžem oslovovať, ste v mojom podvedomí takmer denne, už približne rok a pol. Vlastne odvtedy, čo sme začali v Malko Polo premýšľať nad projektom Pomáhame v rámci nášho portálu www.letenky.sk. Sledujem Vaše príbehy, čítam, čo máte nové. Obdivujem VÁS všetkých za optimizmus, za úprimné priateľstvá, za lásku a silu, ktorú si navzájom rozdávate. Bolo mi cťou byť pár hodín s VAMI, fakt som sa asi nonstop počas nášho stretnutia usmievala, akoby sa mi vyplavili všetky hormóny šťastia. Ste skvelí a držím VÁM palce vo všetkom, čo robíte a teším sa na ďalšie stretnutia. A aby som nezabudla, generál LeTenky ďakuje za nádherné kresby od detí! Verím, že náš projekt bude aj naďalej úspešný. Všetky novinky o ňom sa dozviete na www.letenky.sk/pomahame. Ak by ste mali akékoľvek otázky, pokojne mi píšte na gabika@letenky.sk, až bude v mojich silách, rada Vám odpoviem.

Partneri pobytu:
CK Malko Polo, LeTenky.sk POMÁHAME: www.letenky.sk
Penzión Hellene, www.hellene.sk
AbbVie s.r.o., www.abbvie.sk
Roche s.r.o. Slovensko, www.ReumatoidnaArtritida.sk
Eva Váleková – Carry & Care, www.evavalekova.eu
MUDr. Mária Orlovská
MUDr. Elena Košková
Prim. MUDr. Elena Ďurišová, www.rrc.sk
Alfonzo.sk
a iní…

Mediálna podpora:
RTVS, relácia CESTA, režisérka: Vladislava Plančíková
https://www.rtvs.sk/televizia/archiv/14177/42442

RTVS, reportáž z r-i pobytu Klubu Kĺbik 2013:

<0:23:00-0:29:26> Iveta Pospíšilová, SRo Regina Bratislava

—————
« Pocitovník 2014 / Pocitovník 2012 »

Téma: Pocitovníky