Rekondično-integračný pobyt Klubu Kĺbik

Piešťany, Hotel Magnólia, 5. – 11. júl 2015

Rekondično-integračný pobyt Klubu Kĺbik 2015 sa uskutočnil už tradične začiatkom prázdnin od 5. do 11. júla 2015 v hoteli Magnólia v Piešťanoch. Zúčastnilo sa ho 30 členov Klubu Kĺbik. Svoje pocity, postrehy a hodnotenia napísali v pocitovníkoch, ktoré vám tu ponúkame.

Pre viac informácii o našich letných pobytoch nás kontaktujte: 0917 790 264 alebo klbik@mojareuma.sk

Opäť si môžete pozrieť videá s fotografiami:
Klub Kĺbik_R-i pobyt 2015 a Zhrnutie_Pobytu_OndrejV-video
Tiež si môžete vypočuť reportáž redaktorky Slovenského rozhlasu Rádio Regina BA:
Rozhovor z R-ip 2015 Klubu Kĺbik Piešťany

Miriam H. – Moja druhá rodina…
Nedeľa: Opäť zas a znova po roku sme sa stretli. O 12.00 to všetko začalo obedom. Po sýtom a chutnom jedle sme si ani nestihli oddýchnuť a presunuli sme sa do kongresovej sály, kde sa konala výročná členská schôdza. Ešte pred večerou sme mali osobné voľno, tak som ho využila na malú prechádzku po meste s mojimi rodičmi, kým neodišli späť domov. Následne som sa s nimi rozlúčila a išla som na večeru za ostatnými. Po večeri nasledoval zoznamovací večer a zahájenie hry „Tajný priateľ“ a rozdali sa zošity, aby si mohol každý z nás písať svoj pocitovník. Tam si zapisujeme to, čo sa nám páči a čo nie, aké máme pocity a vlastne všetko podstatné. Tento večer sa mne špeciálne vždy veľmi páči. Je to až neuveriteľné, ako veľmi sa dokážem tešiť. Je to presne taký pocit, ako keď sa malé dieťa teší na Vianoce a s radosťou v očkách očakáva príchod Ježiška. Ja sa tak neuveriteľne teším každý rok na tento pobyt. Hoci som si myslela, že tým, ako budem dospievať a starnúť, tak ma tá radosť prejde, alebo sa mi to začne zdať také všedné… No ani náhodou! Teším sa ako malé dieťa. Nedokážem to pochopiť ani opísať, ale milujem tieto chvíle. Je tu krásne. Som naozaj šťastná v spoločnosti mojej „druhej rodiny“, tej reumatickej.

Pondelok: Tak a už sa začal prvý deň pobytu. Ráno nás čakali raňajky, potom som mala cvičenie s perfektnou fyzioterapeutkou. Taktiež sa mi to veľmi páčilo. Následne som išla do bazéna. Hoci je maličký, zažili sme kopec srandy. Po fajnom obede som sa vybrala do Auparku s mojou kamarátkou Evkou, jej maminou a aj mojou teraz náhradnou mamkou a skvelou spolubývajúcou Luckou. Samozrejme, že som si nakúpila množstvo vecí, ako je u mňa zvykom. Nakoniec sa všetci zhodli na tom, že ideme späť na hotel, aby som to tu všetko nevykúpila. Večer sme mali fantastický program. Konali sa tvorivé dielne, je to jedna z vecí, ktorú mám na pobyte najradšej. Ten neopísateľný oddych, ktorý prežívam pri tvorení, či už je to navliekanie korálikov, kreslenie či lepenie. Je mi to naozaj jedno. Každá z vecí ma istým spôsobom fascinuje a dodáva silu a kopu energie. Je to pre mňa obrovský relax.

Utorok: Opäť raz nás čakal krásny slnečný a najmä horúci deň. Po raňajkách a cvičení nasledoval obed a hneď po ňom sme mali zaujímavú prednášku. Po nej som sa vybrala na kúpalisko. Potrebovala som kúsok schladiť. Naozaj je tu na nevydržanie, proste „hic“.

Streda: Ráno nás opäť prebudila vlna horúčav. Dnes to všetko vrcholilo, bolo neuveriteľne horúco. Tak hneď po raňajkách sme sa vybrali do bazéna. Opäť raz bolo super. Potom som mala cvičenie, aj to sa mi veľmi páčilo, hoci bolo namáhavejšie ako tie predtým. Na obed sme sa poriadne nasýtili a mohli sme vyraziť na nákupy. Zase raz. Nakúpila som množstvo suvenírov a pohľadnicu pre moju kamarátku, ktorá tu síce so mnou nie je, ale oslavuje svoje 18. narodeniny. Tak som sa rozhodla ju aspoň takto potešiť, keď momentálne nie sme spolu. Po návrate do hotela sme mali večeru a hneď po nej sme mali tvorivé dielne. Následne boli pre deti pripravené súťaže. Tie deti boli tak nabité energiou, že ani po súťažiach neboli unavené a chceli, aby som s nimi hrala jednu z mojich obľúbených spoločenských hier. Tak sme si zahrali aktivity. Samozrejme, že som prehrala. Deti ma ešte aj v tomto dokázali poraziť.

Štvrtok: Ani sa to nezdá, ale už sa nám to tu kráti. Po fajných raňajkách a káve som si išla do izby na chvíľku oddýchnuť, lebo hneď potom ma čakalo cvičenie. Po cvičení nasledoval obed. Hneď po ňom sme sa presunuli do konferenčnej miestnosti. Prišla nás pozrieť naša pani doktorka Košková. Mám ju veľmi rada a na prednášku s ňou som sa tešila celý týždeň. Hoci som nedávala 100 % pozor, aj tak ma prednáška opäť raz zaujala a dozvedela som sa zase niečo nové. Počas prednášky som pomáhala pri kreslení deťom na tvár. Hneď po prednáške sme sa totiž chystali na plavbu výletnou loďou. A deti, ako inak, chceli byť ukážkoví námorníci. Kreslenie je moja najväčšia záľuba, tak som si to vychutnávala. Deti boli spokojné s mojimi výtvormi. To ma teší zo všetkého najviac. Po prednáške som sa ešte chvíľku rozprávala s mojou obľúbenou pani doktorkou. Potom sme sa ako námorníci vybrali na loď. Cesta bola úžasná, fantastická a nezabudnuteľná. Veľmi sa mi na lodi páčilo. Myslím, že všetci sme si to maximálne užili. Ako bodku za týmto dňom sme dali s Evkou náš neskorší výjazd do mesta. Piešťany v tme mi totiž pripomínajú dovolenkovú destináciu a korzo. Ja som si dala svieži drink a Evka zmrzlinu. Obe sme sa cítili, ako by sme boli práve niekde pri mori.

Piatok: Posledný deň. 🙁 Strašné. Nechcem na to ani pomyslieť, že už to tu pomaly, ale isto končí. Dnes som si prehodila cvičenie a mala som ho hneď po raňajkách. Následne po ňom som si to skočila rovno do bazéna. Nech si teda užijem ten posledný deň. Bolo fantasticky. Potom nasledoval obed a po ňom prekvapenie. Prišli kaderníčky. Dala som si natočiť vlasy, myslela som, že len ja si dám niečo také jednoduché spraviť, no ako som neskôr zistila, tak všetky dievčatá mali v účese podobné kučierky. Len malá Lia mala časť vláskov elegantne zapletených do decentného vrkôčika. Bolo to naozaj veľmi pekné. Potom sa ešte dievčatá a ženy mohli nalíčiť, aby boli naozaj ako modelky. Ja som sa len pozerala, keďže mne stačí špirála a linka ako vždy. Páči sa mi to na iných, ale na mne nie. A potom sme sa takéto vyparádené s Evkou vybrali ešte do mesta, zase na nákupy. Dobehli sme akurát na večeru, po ktorej nasledovala módna prehliadka. Konečne prišlo aj rozlúsknutie hádanky, kto je môj „Tajný priateľ“. Bol to naozaj neopísateľný večer plný smiechu a detskej radosti. Po skončení programu nasledovala párty. Teda diskotéka. Keďže nie všetkým sa chcelo tancovať, vymysleli sme si iný program. Zobrala som teda Evku a Sonku do mesta na prechádzku. Bol to posledný večer, „my dospeláci“ sme mali dovolenú dlhšiu „večierku“. Všetky tri sme si dali miešaný drink a opäť raz sme sa cítili ako pri mori. Dievčatám sa to veľmi páčilo. Porozprávali sme sa o všetkom možnom. Potom sme sa ešte prešli nádherným mestom – Piešťanmi. Ako správni výletníci sme si to užili do posedného momentu. Balenie kufrov sme si nechali až na večer, teda noc. Takže ja som sa skoro do rána balila.

Sobota: A je to tu – KONIEC. Dačo strašné, smutné a nechcené. Po raňajkách sa to tu začalo pretrieďovať. Pomaly hostia začali odchádzať. Ja som ešte kúsok čakala, kým po mňa prišiel môj priateľ aj s jeho ocinom. On jediný sa tešil, že idem konečne domov. Privítal ma nádherne, ako keby sme sa sto rokov nevideli. Následne som si šla po kufre. Kým to chlapi naložili do auta, tak som sa ešte išla rozlúčiť s kamarátmi a členmi mojej veľkej „reumatickej rodinky“. Nadovšetko ich milujem, znamenajú pre mňa tak veľa, a preto sa mi veľmi ťažko lúči. Slzy som len tak-tak dokázala potlačiť. Sú to pre mňa najhoršie chvíle na pobyte, keď sa musím rozlúčiť s milovanými. Ale povedala som si, že sa však nelúčime navždy, najneskôr o 365 dní sa uvidíme opäť. Po rozlúčení som sa vybrala za mojim drahým, následne naštartoval auto a zobral ma na krásny výlet po okolí a potom domov do Banskej Bystrice.

P.S.: Chcela by som sa len poďakovať za skvelý a jedinečný pobyt, pre mňa už asi šiesty. Ale aj tak je každý niečím iný, lepší, originálny. Či už je to miestom, kde sa pobyt koná alebo je to ľuďmi, ktorí sú z časti starí známi, ale vždy aj úplne noví, to ani sama neviem povedať. Viem len jedno, že bolo opäť najlepšie. O rok by som si to chcela zopakovať. Ešte raz jedno veľké ďakujem všetkým ľuďom, ktorí sa podieľali na prípravách a celkovej organizácii R-i pobytu. A ešte ďakujem všetkým účastníkom, ktorí ma robia šťastnou už len tým, že sú. Mám vás všetkých veľmi rada. Ste skvelí ľudia, bez ktorých si už môj život neviem a ani nechcem predstaviť.

Ela – Môj prvý pocitovník, Piešťany 2015
Po príchode do Piešťan na recepcii hotela sedela drobná žienka v kockovanej košeli. Po chvíľke sedenia sa mi prihovorila s priateľským úsmevom: „Ja som Gabika, tykaj mi.“ Takto sa začal môj prvý Rekondično-integračný pobyt s Klubom Kĺbik. Netušila som, čo ma čaká, ale Gabikine privítanie s úsmevom na tvári ma presvedčilo o tom, že som na správnom mieste.

Postupne prichádzali ostatní účastníci zájazdu. Úsmev nechýbal ani jednému. Človek by vôbec nepovedal, že ich trápia bolesti kĺbov. Asi po pol hodine bola recepcia plná pozitívne naladených ľudí. Akoby zvítanie veľkej rodiny. Pomedzi nich sa naháňali deti. Počas zoznamovacieho večera, kde každý povedal odkiaľ je, aké má koníčky a v akom vzťahu je k reume, som sa dozvedela, že väčšina detí, ktoré behali po recepcii, majú tiež reumu. Boli na nerozoznanie od zdravých detí. To je potešujúce poznanie.

Ku koncu zoznamovacieho večera si každý vytiahol lístok, kde bolo napísané meno jeho „Tajného priateľa“. Inka nám vysvetlila pravidlá hry. Mala som z toho veľké obavy, pretože som vôbec netušila, čo mám robiť.

V pondelok mi niekto zaklopal na izbu a na kľučke sa objavil môj prvý darček od „Tajného priateľa“. Nechápala som, ako tak rýchlo mohol ten človek zmiznúť z chodby. Ale darček potešil.

V utorok som bola koordinátorkou dňa. Na večer som si pripravila hru „Milujem Slovensko“. Myslím si, že sa ľudia celkom dobre bavili, malí aj veľkí. Počas pobytu mala prednášku aj liečebná pedagogička, ktorá nás doslova všetkých otvorila. Ľudia reagovali otvorene a úprimne na to, ako dennodenne zdolávajú prekážky. Prekážky, ktoré im reuma stavia do cesty. Ľudia sa tiež úprimne vyjadrili k tomu, aký má reuma vplyv na chod ich rodiny. Z týchto všetkých názorov, ktoré som si vypočula, mi utkveli v hlave dva. Mladá baba nahlas povedala, že reuma jej rodinu zomkla. Je šťastná, že nemá rozvedených rodičov, a že žijú všetci spolu. Som jej vďačná za tieto slová. Zdieľam presne tento istý názor. Druhý názor spočíval v tom, že zdravý človek si ani nedokáže uvedomiť, aký problém nastane, keď reumatici hrajú karty a spadnú im na zem. Nie je ľahké zdvihnúť ich a hrať ďalej. Reumatik si musí poradiť ako vie. Začne robiť niečo iné, napríklad sa rozprávať. 🙂 Ja mám ruky zatiaľ zdravé, preto som sa snažila počas celého pobytu pomáhať ostatným, ktorým už rúčky tak dobre neslúžia.

V stredu som si znovu našla na dverách darček od „Tajného priateľa“. Potom sa ma na obede pýtal jeden chlapček, či som dostala darček. Vtedy som ho začala podozrievať. Môj priateľ je určite on.

Chcem vyjadriť pred každým obrovský rešpekt a úctu, ako reumu zvládajú. Bol to môj prvý kontakt s väčšou skupinou reumatikov. Uvedomila som si, že sme takí silní… Nezastaví nás nič. Veľmi som sa tešila na Inku, ktorá prišla na pobyt aj so svojou dcérkou. Môj prvý kontakt s ňou bol prostredníctvom relácie ambulancia, v ktorej otvorene vyrozprávala svoj príbeh. Odvtedy som ju túžila spoznať osobne a vyjadriť jej obrovský obdiv. Zistila som, že je ukecaná, veselá. Jednoducho správna baba, do voza aj do koča. Čo tam po nejakej reume.

Vo štvrtok mi znovu niekto zaklopal na izbu. Hneď som otvorila a na dverách našla darček. No na chodbe opäť nikto nebol. Už mi to bolo smiešne. Uvažovala som, či môj „Tajný priateľ“ dokáže len tak zmiznúť alebo až tak rýchlo utekať…??

Napokon prišiel piatok. Deň skrášľovania a lúčenia. Timka s Dajkou si pre nás pripravili prekvapenie. Prišla Dajkina dcéra Jarka – kaderníčka aj s posilou – kamarátkou. Česali nás dievčatá, ale vo finále aj chlapcov. Navzájom sme sa namaľovali a lakovali si nechty. Bolo to krásne popoludnie. Všetko to vyvrcholilo módnou prehliadkou. Zmenili sme sa na modelky a modelov. Svojich 5 minút slávy si naplno užil snáď každý. Po móle sme sa prechádzali za burácajúceho potlesku. Také modelky, ako sú počas prehliadky Victoria Secret, by sa mohli pred nami schovať. Mali sme aj skvelého moderátora, ktorý sa zhostil tejto neľahkej úlohy úplne dokonale. Podľa mňa sa minul povolaním.

Potom prišlo odhaľovanie hry „Tajný priateľ“. Totálne som sa zmýlila. Tým mojím „Tajným….“ bol chlapec – Ondrejko, ktorý býval hneď vo vedľajšej izbe. Tým sa vysvetlila záhada, ako vždy tak rýchlo mohol zmiznúť z chodby. Bol to krásny týždeň, ktorý som prežila so skvelými, usmievajúcimi a pozitívne naladenými ľuďmi.

Moje ďalšie poďakovanie patrí Yvonke, ktorá so mnou bývala. Práve ona napísala v jednom svojom dávnejšom pocitovníku, že priateľstvá, ktoré na pobyte vzniknú, sú priateľstvá NAVŽDY. Už viem, že má pravdu.

Z. – Pocity – víloviny
Kvitnúci čajík od môjho „Tajného priateľa“ je vypitý. Banánové „tiktaky“ a oblátky dojedené.
Levanduľový vankúšik „spáva“ so mnou. Gumičkové náramky nosím každý deň.
Stromček šťastia od Sonky stojí pri mojich láskach – knihách…
Som „stratená“ kdesi v letnom zaváraní a sušení byliniek, no srdcom a myšlienkami
stále blúdim pri Vás, v mojich milovaných Piešťanoch.
Hm… príjemné večery strávené s Vami /sediac na tých nemožných stoličkách 🙂 /…
Aká osviežujúca bola voda v bazéne počas horúčav…
Dobré jedlo pripravené kýmsi iným…
Myslím na zanietenie, s akým vytvárate tie úžasné veci v tvorivých dielňach.
Na príjemný výlet loďou a vláčikom. 🙂
Kúpeľný ostrov x-krát a zakaždým inak.
Kopec výbornej zmrzliny…
I ten posledný, vyčerpávajúci, no taký ÚŽASNÝ večer…
Vždy si myslím, že táto posledná „rekondička“ bola tá NAJ… zo všetkých a ani tentoraz to nie je inak!
Už sa neviem dočkať, kedy sa zase stretneme! Tak zatiaľ.
PS: Jani, Dajka /a spol./, máte moje veľké ĎAKUJEM!! Neviem si ani predstaviť, koľko úsilia Vás stálo pripraviť nám takýto SUPER týždeň. Prajem Vám veľa zdravia!

Yvona Púčiková – Chcem byť znova dieťaťom
Chcem byť znovu dieťaťom. Zdravým dieťaťom. V Piešťanoch. Na rekondično-integračnom pobyte Klubu Kĺbik v hoteli Magnólia a byť tam spoločne s deťmi a dospelákmi z Klubu Kĺbik.

Ochutnávať sladučkú a šťavnatú modrú tortu a zalizovať sa od blaženosti až za ušami. Spoznávať neznámych, známych a tajno-netajných priateľov. Tajne (vlastne takmer tajne!) sa prvýkrát zaľúbiť a nechať si urobiť fotku v náručí svojej prvej lásky.

Chcem znovu bláznivo skákať na nafukovačke s menom „Zdenko“ do osviežujúcej vody v bazéne. Slastne popíjať bláznivo farebné drinky spoločne s kamoškami najsamlepšími na svete. Chcem znovu žasnúť nad farebnými krásami, vytvorenými šikovnými rúčkami a rukami slečien, takmer slečien a mladých dám.

Júúj! A určite sa chcem ešte aspoň raz povoziť po Piešťanoch na hrkotajúcom a neustále skákajúcom vláčiku, chichotať sa a nechať si strapatiť vlásky ochladzujúcim vetríkom. Znovu túžim súťažiť, vyhrávať prvé miesto v súťažiach a všetkým ukázať, aké sme my deti šikovné a múdre! Chcem znovu s kamarátmi strieľať, loziť, behať a bláznivo sa smiať na kámošoch zababraných tou hnedou hmotou pri súťažení!

Túžim znovu spoznávať brehy Váhu a hrdo sa tváriť ako skutočný a statočný námorník. Popíjať sladučkú limonádu a pozorovať svet okolo.

Kiežby sme mohli vrátiť ten úžasný deň, kedy sa všetky baby a chalani cítili ako najkrajší a najdôležitejší ľudia na svete. Znovu chcem prežívať nezabudnuteľný a neopakovateľný pocit, kedy som sa mohla prechádzať po módnom móle ako skutočná modelka! Oh, a ako nám všetci fandili a tlieskali! Bolo to také fantastické!

Všetci sme boli „IN“! A nikto, nikto sa nebál!

Chcem znovu spoznávať svojho „Tajného priateľa“ a poslepiačky mu takmer vypichnúť oči. Chcem sa smiať na tom, ako veľmi sme sa niektorí zmýlili.

Chcem si všetky svoje spomienky znovu a znovu pripomínať. Každý jeden deň v roku, ktorý ma delí od nasledujúceho, kedy určite prídem medzi kamarátov opäť.

Kamaráti moji, malí, väčší i tí veľkí, vaše chvíle šťastia, radosti, pohody, uvoľnenia, otvorenosti, bláznenia a nekončiaceho smiechu som prežívala s VAMI. Všetky VAŠE emócie, ktoré som pozorovala celý týždeň, boli aj mojimi emóciami. Hoci ste ma cez obrovský fotoaparát, večne priložený na mojom oku, takmer ani nevideli, bola som s VAMI a spolu s VAMI prežívala všetky nezabudnuteľné okamihy. Už teraz sa neviem dočkať budúceho leta!

Ďakujem VÁM za všetky pocity šťastia, radosti a smiechu, za chvíle, kedy som mohla byť na chvíľu aj ja malým bezstarostným dieťaťom v láskou naplnenej rodine. Rodine, ktorá sa volá KLUB KĹBIK. Ďakujem VÁM všetkým, priatelia… (teraz by mal nasledovať zoznam mien všetkých účastníkov… 🙂 ).

Jurko, Jožko, Jozef – Chlapské pocity
Jurko Šromek, 8 rokov: Bolo nám super. Boli tam dobrí kámoši a dobré raňajky. Najviac sa mi páčil výlet vláčikom. Všetkých pozdravujem, čavko!!!!!!!

Jožko Šromek, 10 ročný: V Piešťanoch bolo super. Najviac sa mi páčil výlet loďou po Váhu, raňajky a tvorivé dielne. Spoznal som veľa nových kamarátov, z ktorých sa mi najviac páčili maličká Kristínka a Lijka.

Jozef Šromek, otec Jurka a Jožka: Ďakujeme!!! Bolo to veľmi pekné, priateľské a vzájomne povzbudivé podujatie. Po zhliadnutí programu naši chlapci išli na pobyt s menšími obavami, že sa budú musieť učiť angličtinu a dodržiavať predpísaný program. Avšak nakoniec odchádzali plní veselých zážitkov a dojmov s prehlásením, že o rok chcú ísť znova. Keďže na pobyte sme boli bez našej mamky a 18-mesačnej dcérky Milušky (ktoré nás čakali doma), oceňujem na tomto pobyte najmä získanie pocitu, že v boji proti reume nie sme sami, a taktiež množstvo užitočných informácií pomáhajúcich eliminovať reumu na najnižšiu možnú mieru. Veľmi dôležitý bol aj poznatok, že človek s reumou môže v živote dokázať to isté, ba niekedy aj viac, ako človek bez reumy. Takže, klobúk dole pred celým organizačným tímom a ešte raz veľká vďaka!

P.S. Moje zistenie z pobytu: Reumatik – človek s diagnózou reumy. Nereumatik – človek s inými diagnózami ako je reuma. 🙂

Záver: úplne zdravých ľudí je na svete bez akejkoľvek diagnózy skutočne len zopár. 🙂

…a preto všetci priatelia – vždy a všade – hlavu hore a ideme ďalej!!!

P.B. – Pobyt ako každý iný?
Nevedela som, do čoho sa hrniem. Nevedela som, akí ľudia tam budú. Nevedela som, čo budem celý týždeň robiť s cudzími ľuďmi (nie som ten typ, ktorý je prirodzene spoločenský). Nevedela som, že ako už ja môžem zabaviť rôzne vekové skupiny detí. Nevedela som, že „na r-i pobyte“ môže byť aj príjemne.

Avšak už viem, že všetky tieto predchádzajúce obavy boli absolútne zbytočné. Ukázalo sa to už pri prvom spoločnom obede, kde vás detská bezprostrednosť vtiahla do konverzácie i hry. Pri večernom zoznamovacom programe som opäť tŕpla, ako to dopadne. Som zvyknutá hovoriť pred veľkým publikom, pred triedou plnou tínedžerov, ale hneď ako som pred menšou skupinou, tak som celá v strachu. Opäť ZBYTOČNE. Je neuveriteľné, ako dieťa dokáže prelomiť VÁŠ strach a obavy.

Keď už boli všetky zábrany z cudzích ľudí prekonané, ďalej som tŕpla, ako sa budem prispôsobovať programu (nie som ten typ, ktorému vyhovuje presne stanovený program). Opäť ZBYTOČNÉ obavy. Program bol tak prispôsobený, voľný a dobrovoľný, že s ničím podobným som sa ešte nestretla. Každý prišiel len na tú aktivitu, na ktorú mal chuť a čas. Nik nebol v strese, že je do niečoho nútený.

„Povinná“ účasť bola snáď len na stretnutiach – prednáškach s pozvanými hosťami. Ale povedzme si pravdu, kto by už nechcel počuť viac o ochorení svojho dieťaťa od detského reumatológa alebo si nenechal poradiť od liečebnej pedagogičky. Ale aj dospelí účastníci pobytu sa pýtali na svoj stav a veru v tejto komornej skupine dostali priame odpovede i rady.

Na záver by som len ostatným, ktorí majú podobné obavy, ako som mala ja na začiatku, povedala a odporúčala, aby sa nebáli, aby sa k nám budúci rok pridali a užili si túto bezprostrednú spoločnosť.

Z. – Opäť super!
Na rekondično-integračnom pobyte Klubu Kĺbik som bol už opakovane. Každý rok sa tešíme na to, ako stretneme so starými priateľmi a spoznáme nových. Tešil som sa tiež aj do hotela Magnólia v Piešťanoch, v ktorom som už raz bol ubytovaný (ešte zo ZŠ). Vedel som, že tento hotel je príjemný a priateľský k hosťom. Po srdečných zvítaniach sme zistili, že s mnohými účastníkmi pobytu sa už poznáme z predchádzajúcich ročníkov.

Už od začiatku som vedel, že zostavený program bude skvelý. Spestrovalo ho veľa príjemných aktivít ako napríklad individuálny telocvik, tvorivé dielne s rôznymi animátorkami. Na individuálnom telocviku sme mali pekné, šikovné, milé, usmievavé dievčatá – študentky z Univerzity sv. Cyrila a Metoda v Trnave z Inštitútu fyzioterapie, balneológie a liečebnej rehabilitácie v Piešťanoch. Cviky boli špeciálne určené na individuálny telocvik pre reumatikov. Toto mi veľmi pomohlo pri rozhýbaní boľavej chrbtice.

Celý týždeň sa niesol v priateľom duchu, výbornej atmosfére a pokoji. Osoba, ktorá zostavila program, musela byť veľmi šikovná. Myslím, že ulahodila všetkým. Z tohto pobytu si nesiem iba pozitívne spomienky. Zase, ako vždy, som si ten týždeň so super ľuďmi veľmi užil. Chcel by som sa teda poďakovať celému r-ip tímu, ktorý sa podieľal na realizovaní tohto super pobytu.

Baby Garajové – Náš Pocitovník
Prežili sme fantastický týždeň plný relaxu, pohody, tvorivosti, rehabilitácií, rozhovorov, smiechu a dobrej nálady. Bol to čas strávený s úžasnými ľuďmi, ktorí majú srdiečka na správnom mieste. Ďakujeme, že sme mohli byť súčasťou tak nádhernej myšlienky a spojiť príjemné s užitočným, aj v spoločnosti našich „zdravých“ členov rodiny.

Zuzana Bendíková – Pocitovník – radostník
Približovanie k Piešťanom ešte vo vlaku vo mne vyvolávalo zimomriavky. Nebola som tu dlho a veľmi som sa tešila. Privítanie v hoteli – objatia, bozky, nové tváre, stálice, prekvapenia – to ja môžem. To sú najkrajšie minúty.

Horúce chvíle som veľmi rada striedala osviežujúcou spoločnosťou v bazéne a neprekonateľným detským smiechom a krikom. Deti sú najkrajší dar života. Aj „Tajné priateľky“ som mala šité na mieru – Inka a Kristínka. Tak som sa snažila utajiť sa, až som sa prezradila. Najlepší gól som dala, keď som kúpila Kristínke taký istý klobúčik ako nosila – ten námornícky. Moja „špiónka“ Martinka ma však vopred upozornila a čekla to na 100%, že už taký má. To by bola sranda!

Veľmi sa mi páčila jazda na lodi – voda, deti, relax. Hodina ničnemyslenia… A aby som nezabudla na deň krásy – to bolo niečo! Musíme zopakovať. Bola som ako prvá učesaná – k najväčšej spokojnosti – páčila som sa sama sebe. Záverečná módna prehliadka by zatienila hocijaký salón. Bolo to krásne, prirodzené, plné smiechu a radosti. Potlesk pre všetkých. Úžasný záver pobytu. Najhoršie minúty – rozlúčka – ako vždy hrča v krku, slzy na krajíčku…

Dovidenia o rok, snáď o jedného viac! 😉

G.C. – Spomienky
Návrat domov z „rekondičky“ ma vrhol späť do reality a čas začal bežať v starých koľajach. Na písanie pocitovníka mi stále nezvyšoval čas. Až dnes som si sadla a myšlienkami som sa vrátila o pár dní späť.

Keby ma niekto pozoroval, asi by zbadal úsmev v mojich očiach. Vyčarovali mi ho moje spomienky. Spomienka na prvé zvítanie sa so starými i novými kamarátmi, jedenie „narodeninovej“ torty, prechádzka po piešťanskej pešej zóne, veselé deti, úmorné teplo, zábava pri ručných prácach /zistila som, že v mojom veku som schopná sa ešte aj čo-to naučiť/, návšteva „Žobráka“ na Kúpeľnom ostrove, korytnačky v jazierkach, nádherné pávy a park plný krásnych stromov, jedenie zmrzliny, výlet na vláčiku, labute na Váhu, vedomostná súťaž /ach jaj!!!/, krásne upravené „dámy“, módna prehliadka, odhalenie „Tajných priateľov“ a k tomu všetkému kopec smiechu a zábavy.

Vždy sa do Piešťan vraciam s radosťou, je to môj druhý domov… V živote som tu už strávila toľko času, že si to asi môžem dovoliť povedať. A svojim kúskom k tomu prispel aj tento ostatný rekondično-integračný pobyt Klubu Kĺbik 2015.

Daja K. – Úžasné spomienky na r-ip 2015
Ako začať? Začnem tým, že rekondično-integračný pobyt v roku 2015 bol pre mňa a moju vnučku Timku už tretím pobytom s priateľmi z Klubu Kĺbik. Tento rok sme si po prvýkrát zobrali so sebou na pobyt aj Timkinu 4-ročnú sestričku Lijušku a neľutujeme.

Pobyty Klubu Kĺbik sú z roka na rok úspešnejšie a zaujímavejšie. Koordinátori boli skvelí, tvorili jeden tím ľudí, ktorí pracovali s deťmi, nie iba v určený deň, ale počas celého týždňa.

Nezabudnuteľným zážitkom bol výlet loďou po Váhu, kde sme sa všetci vyobliekali do námorníckych tričiek. Výhľad z lode bol skvelý, počasie nám prialo. Nakoniec sme si s deťmi aj zatancovali na hornej palube lode.

Veľkým prínosom pre rodičov chorých detí na reumu bolo aj stretnutie s detskou reumatologičkou MUDr. Koškovou a liečebnou pedagogičkou MUDr. Stupkovou.

Neoceniteľné sú tiež každodenné tvorivé dielne, kde si deti pod dohľadom koordinátorov vytvárali rôzne darčekové predmety – stromčeky šťastia, ozdobné dózy, podložky pod poháre, náramky z gumičiek, korálkovú bižutériu, a pod. Svoje vedomosti sme si precvičili vo vedomostnej súťaži „Milujem Slovensko“, do ktorej boli s ľahšími otázkami zapojené aj celkom malé deti. A poviem vám, že sme sa pritom zapotili a mozog pracoval na plné obrátky. Ale všetko sme zvládli a boli sme ocenení diplomom.

Úžasným zážitkom pre deti, ale aj pre dospelých, bol piatkový večer, kedy sme sa všetci pod šikovnými rukami kaderníčok Jarky a Silviky zmenili na „modelky“. Ony sa nám postarali o slávnostnú úpravu vlasov a my sami navzájom sme sa nalíčili. Podvečer sa už kongresová sála zmenila na „prehliadkové mólo“, kde sme sa aj s hudobnou produkciou predviedli na červenom koberci ako na ozajstnej módnej prehliadke v Miláne. Samozrejme za neustáleho burácania a potlesku všetkých účastníkov a…. užili sme si každý svoju minútu slávy! Odviazali sa barličkári, ale aj staršie dámy. Dokonca aj niektorí chalani nám predviedli, akí sú štramáci.

Takže, čo dodať? Kto tam nebol, nepochopí, o čom všetkom je rekondično-integračný pobyt Klubu Kĺbik. Je to o úžasnom priateľstve reumatikov i nereumatikov, o vzájomnej pomoci jeden druhému a o stretávaní sa. A kto tam bol a užil si to, ten je nadmieru spokojný a všetci sa už tešíme na pobyt KK 2016.

Lucia Slejzáková – Vraj takmer najdlhší Pocitovník
Stáva sa u mňa pravidlom, že neplánované akcie, prípadne akcie, na ktoré sa mi veľmi nechce ísť, sú nakoniec úplne úžasné. Neviem, či je to vekom alebo hektikou každodenného života, že sa mi niekedy nič nechce robiť, nikam ísť, ale na druhej strane neskôr zistím, o koľko skvelých zážitkov by som ostala ochudobnená. Tento rok som na rekondično-integračný pobyt neplánovala ísť z viacerých dôvodov, no nakoniec som si to nejaký čas pred „nástupom“ rozmyslela a pustila som z financií odložených na horšie časy. A konštatujem len jedno: lepší pobyt som asi ešte nezažila…

Napríklad: tancovali ste už na výletnej lodi „Makarenu“? Ja áno a to vôbec nie som typ, ktorý sa rád predvádza (viem, že sa teraz len uškrniete, ale ozaj je to tak….). 🙂 Síce je pravda, že som to vymyslela ja, ale len preto, že nám práve vtedy cez reproduktory na lodi púšťali prastarú makarenovú pesničku a ja osobne neviem nikdy odolať chytľavej pesničke (musela som zdediť nejaký gén na to + aj na tanec, lebo mi v tele hneď všetky žilky hrajú). Našťastie sa ku mne rýchlo pridali ďalšie dievčence, tak som v tom nebola sama.

Alebo napríklad taký maličký výletný vláčik… Pamätáte si ešte, aké „parádne“ je, keď vás to nadhadzuje „pol metra“ nad sedadlo, keď letíte cez všetky retardéry a všetky jamy? A koľko pišťania a smiechu je okolo toho… (o tom, že aj ten…, hmmm…, no proste tá zadná sedacia časť tela neraz zabolí, radšej pomlčím). 🙂

Aby nám nebolo málo, tak sme si my, novopečené (či skôr pripečené/upečené, keď bolo tak veľmi horúco) koordinátorky, pripravili pre dospelákov a malých aj veľkých prckov zopár prekvapení. Určite aj sami na sebe viete, že čarovné slovíčka „máme pre vás prekvapenie…“, vedia spustiť úžasnú detektívnu funkciu mozgu a neeeeekonečnúúúú fantáziu… a to prekvapenie malo prísť až na záver pobytu… to bol „horor“, najmä pre decká… 🙂

Aby sme neboli stále len takí roztatárení, tak sme mali aj pár pekných prednášok s detskou reumatologičkou a liečebnou pedagogičkou, kde sa okrem potrebných informácií o reume a pokrokoch v liečbe, neraz dostali na svetlo sveta veci, ktoré sú už dávno minulé, ale zostávajú naďalej hlboko v duši po celé dlhé roky… Niekedy je však lepšie dať ich von, uľaví sa vám a ostatní vás môžu o trošku lepšie pochopiť.

Aby som vás príliš nerozcitlivela, tak sa priznávam, že najmä po večeroch sme sa aj hrali. Kto povedal, že len decká sa môžu hrať? Veď aj my dospelí sme deti po celý život… sme totiž deti svojich rodičov. 🙂 Zabavili sme sa v tvorivých dielňach (fantázii a kreativite sa medze nekladú) alebo zábavno-súťažných hrách pre detské, ale aj dospelácke tímy v hre „Milujem Slovensko“. Je také milé vidieť situáciu, kedy deti prenášajú svoje školské „zvyky“ aj do bežného života, videli sme to práve pri tejto hre. Normálne úspešne „bránili“ svoje odpovede napísané na papieri, presne ako v škole, keď chcú spolužiaci opisovať počas písomky, aby sa dostali k víťazstvu. 🙂

Pri zábavno-súťažných hrách sa dá aj dobre zasmiať, ako napríklad vtedy, keď sa súrodenci – bratia museli so zaviazanými očami navzájom kŕmiť čokoládovým pudingom. Už ste si niekedy vyskúšali, aký je to kumšt trafiť sa do protihráčových úst, keď nič nevidíte a ešte ho musíte nakŕmiť svojím pudingom, aby ste vyhrali? Sem-tam sa aj pomýlite, keď pod vplyvom povzbudzovania svojho tímu šupnete lyžicu s pudingom nie do súperových, ale do vlastných úst… 🙂

No, a aby som nezabudla, vyvrcholenie pobytu sa nieslo nielen v znamení odhaľovania hry „Tajný priateľ“, ale aj v znamení pravých modelingových hviezd… celé ženské osadenstvo (aj tie najmenšie a najmladšie účastníčky) totiž dostalo, ako bonus, skrášľovací deň, keď k nám zavítali kaderníčky a niekoľko žienok z nášho „KK“ sa podujalo aj na maľovanie pazúrikov a tváričiek, aby sme sa potom mohli poprechádzať po móle pri ozajstnej módnej prehliadke. Všetci, ale ozaj všetci, boli hviezdami prvej veľkosti. Veď sme nádhernými ľudskými bytosťami, ktoré sú aj napriek svojmu trápeniu s reumou plné lásky, svetla, pochopenia, empatie, šťastia a dokážu sa tešiť aj z (pre iných ľudí úplne banálnych) maličkostí.

A to je práve to, čo nás posúva ďalej, to krásne priateľstvo, pochopenie a pomoc od ľudí, ktorí nám tak dobre rozumejú, s ktorými sa môžeme poradiť, zahrať, zabaviť, ale aj len tak poklábosiť o všeličom… A práve všetky tieto aktivity a vzťahy sú náplňou rekondično-integračných pobytov, ozaj sa na nich oplatí aspoň raz ísť, ak už pre nič iné, tak kvôli tomu, že môžete získať skvelých priateľov na celý život a už nikdy nebudete s reumou sami. Tak opäť o rok, priatelia! 🙂

Milada – Omeškaný pocitovník
Bola nedeľa 05.07.2015 a sadli sme s Maťkou do vlaku smer Piešťany. Cestovali sme na R-ip KK. Boli sme plné očakávania, kto všetko príde, s kým sa zoznámime. Už po vystúpení z vlaku sme stretli Zuzku Bendíkovú s mamou a spoločne šli do hotela. V hoteli sme sa zvítali s ostatnými.

Večer sme sa zoznámili s tými, ktorých sme ešte nepoznali. Vylosovali si „Tajného priateľa“, o ktorého sme sa celý týždeň starali.

V pondelok ráno začal super týždeň: cvičenia, tvorivých dielní, zaujímavých prednášok, kúpania a výletov. Každý deň bol pre nás krátky. Chceli sme stihnúť všetko. Chodili sme neskoro spávať a tešili sa, čo nám prinesie nový deň. Všetci sme boli ako jedna veľká rodina.

A už je tu piatok. Tento deň bol výnimočný pre všetky ženy a slečny. Pre nás s Maťkou sa nezačal dobre. Maťka sa vysypala na chrbte, tak sme utekali ku lekárke. Verdikt bol: Akne mallorca (alergia na slnko). Dostali sme lieky a hajde do hotela. Prišli šikovné pani kaderníčky, ktoré nás krásne učesali, medzi sebou navzájom sme sa namaľovali a už len dať sa do gala. Módna prehliadka mohla začať. Po prehliadke sme odhaľovali „Tajného priateľa“. Bol to krásny večer. V sobotu 11.07.2015 nastal deň smútku. Musíme sa rozlúčiť a ísť domov.

Po príchode domov sa Maťke pohoršilo. Vysypala sa ešte viac, opäť sme šli k lekárke a z Akne mallorca boli škaredé kiahne. Oj, oj, oj… boli tam deti, ktoré ešte kiahne nemali, možno aj niektorí dospelí. Tak sa doma liečime z kiahní a modlíme sa, aby bolo čo najmenej nakazených.

Dovidenia o rok kĺbikári.

JDC – Pár viet nakoniec
Nie je najľahšie písať hodnotenie – pocitovník na podujatie, ktoré som krôčik po krôčiku a zrnko po zrnku postupne vyskladala (aj s úžasným r-ip tímom koordinátoriek). Prípravy začali už v januári, viac ako pol roka pred termínom pobytu. No beriem to ako ďalšiu výzvu. Bez dlhšieho premýšľania to dám „z prvej…“, aby som sa zbytočne nerozpísala.

Pre mňa je hlavným odkazom a zadosťučinením, z tohtoročného rekondično-integračného pobytu Klubu Kĺbik, odpoveď pani doktorky Koškovej na dotaz rodiča, keď sa spýtal, čo všetko môžu deti s JIA robiť. Aj jej slová potvrdili dlhoročné snaženie Klubu Kĺbik, aby sa deti s reumou zaradili do bežnej spoločnosti a mali plnohodnotný život.

Tieto naše deti sú ako všetky ostatné. Môžu skúsiť všetko, čo od života očakávajú. Nech sa pokúsia splniť si aj nesplniteľné sny. Všetko je možné, len sa musia vždy posnažiť o trošku viac, byť opatrnejší a predvídať možné riziká a nebezpečné situácie. Z medicínskeho hľadiska je dôležité dostať ochorenie do remisie, …a potom už každému podľa jeho možností a schopností. Dnes už tieto deti sú na nerozoznanie od rovesníkov, študujú aj v zahraničí, plnia si cestovateľské, profesijné i rodičovské sny. Nie všetci môžu byť vedcami, celebritami, či športovcami na najvyšších priečkach, ale inak sa môžu pokúšať o svoje životné šťastie ako všetci ostatní.

Drahí moji KĹBIKÁRI, prajem vám všetko šťastie sveta, dostatok zdravia a ak treba, pomoci zdravotníkov aj najbližších. Nech máte svoj pevný bod v rodine. Prajem vám, aby ste raz boli úspešnými lekárkami, pilotmi, kreatívcami, manažérmi, dobrými mamami a otcami, tak ako ste mi prezradili svoje sny a plány pri našich rozhovoroch. Teším sa, že sa Vám darí v škole, viacerí z vás majú na vysvedčení samá jednotky. Ste jednoducho skvelí.

S Klubom Kĺbik sme a budeme tu pre vás vždy, keď budete potrebovať podporiť, povzbudiť alebo pohladiť. „Vaše krídelká“ sme vám opäť trošku „načechrali“, aby ste mohli letieť vo víre života. Buďte šťastní! „Je to vo vašich rukách!“ A o rok DOVIDENIA!

Hlavní partneri:
CK Malko Polo – Letenky.sk
Hotel Magnólia Piešťany
Inštitútu fyzioterapie, balneológie a liečebnej rehabilitácie Piešťanoch Univerzity sv. Cyrila a Metoda so sídlom v Trnave
a podiel z 2 % z príjmu daní FO a PO za rok 2014
Ďakujeme!

—————
« Pocitovník 2016 / Pocitovník 2014 »

Téma: Pocitovníky