Hraj srdcom

Konečne sa blížia sviatky. Posledné týždne som prežila pomerne hekticky, takže sa už teším na zopár dní pohody a pokoja.

Po dlhej péenke dopadli výsledky z krvi uspokojivo a začiatkom decembra som zase naskočila do práce. Týmto však riešenie mojich problémov neskončilo. Ujo Sjögren si zatiaľ tvrdú liečbu nevyžaduje, čo si moje trávenie naozaj vydýchlo. Nastal však iný problém (to asi, aby som nevyšla z cviku) – musela som prerušiť doterajšiu liečbu kostí pre vedľajšie účinky a bude sa musieť hľadať náhradné riešenie.

A to som si myslela, že práve túto vec mám už vyriešenú a môžem ju pustiť z hlavy. Že aspoň na kosti sa našiel liek, ktorý moje telo toleruje a dokonca, podľa posledných výsledkov aj zaberal. No nič, radšej sa už ani nezamýšľam nad otázkami typu: prečo, začo, načo? Lebo posledné roky to tak chodí, keď sa jedna vec podarí zlepšiť, okamžite vyskočí iný problém. Keby sa mal človek nad tým všetkým neustále trápiť a stresovať, tak by vlastne nemal kedy žiť.

Nateraz mi ku šťastiu stačí toľko, že pokusy s novou liečbou sa odkladajú až na jar a nemusím si komplikovať posledné dni pred Vianocami. Momentálne mám kopu iných vecí na práci. Po dlhej péenke sa pokúšam zvládnuť nával v práci, zameškané veci v domácnosti, prípravu na Vianoce… Bolo treba pozháňať moje špeciálne cestoviny, múku na chlieb, samozrejme ten chlieb aj upiecť, zohnať múku na koláče… Povybavovať nejakú zameškanú korešpondenciu, zabehnúť do knižnice vrátiť požičané knihy, atď.

Ale aby som nepísala len o starostiach, jednou z tých príjemnejších povinností posledných dní bol každoročný nácvik niekoľkých piesní na Vianočné vystúpenie. Napriek časovej tiesni som si pri klavíri posedela celkom rada. V poslednej dobe sa klavíru už venujem dosť málo, doma nie je na to čas ani energia, lebo Sjögren. Ale aspoň v zbore môžem niekoľkokrát do týždňa sprevádzať spoločný spev a raz za rok pripravovať niečo malé na Vianoce. Zatiaľ ma to stále baví a speváci sa tiež zatiaľ nesťažujú. Aj keď ich občas poriadne potrápim – v piesni so štyrmi slohami sa pomýliť v štyroch slohách, tomu sa už hovorí umenie. Ale zatiaľ pri tom ešte nikto neprišiel o život. 🙂

Niekedy ma pri klavíri neposlúchajú prsty, niekedy oči, niekedy úraduje únava a nemôžem to veľmi ovplyvniť. Kedysi ma to dosť trápilo. Ale potom mi jeden človek povedal veľmi dôležitú vetu: „Páči sa mi ako hráš, lebo hráš srdcom.“ Nebolo to vyjadrenie len tak hocikoho, povedal mi to človek znalý veci. Povedal mi to klavirista, ktorý určite veľmi dobre počul všetky chyby, ktoré som pri hraní urobila. A o to viac si túto vetu vážim. Pomohla mi uvedomiť si, čo je skutočne dôležité. Vďaka nej hrám na klavíri s ešte väčšou chuťou. Lebo, aj keď telo neposlúcha, moje srdce v tomto smere funguje stále veľmi dobre!

Mohla by som vám toho o mojich predvianočných zážitkoch písať ešte veľa. Posledné týždne boli naozaj nabité, ale nechám si to na inokedy. Teraz chcem už len jedno – popriať vám pokojné, požehnané sviatky a v novom roku veľa síl, vytrvalosti a hlavne veľa optimizmu.

joni
(foto: pxhere.com)

—————
« Život exota (12) / Život exota (10) »

Téma: Život exota