Ja, Sjögren a Boh

Na záver roku si dovolím ešte malé „exotické“ zamyslenie. Nebojte sa (alebo netešte sa?) seriál Život exota týmto nekončí, ešte je o čom písať. 🙂 Ja len, že tentokrát sa nechcem venovať žiadnym konkrétnostiam. Dnes sa chcem pozrieť na život tak trochu z nadhľadu, letecky. Len taká malá koncoročná úvaha.

Mám za sebou veľmi dlhú cestu. Najskôr sa celé roky nedarilo zistiť, prečo ma neustále prenasledujú rôzne zdravotné problémy. Nebolo vôbec ľahké bojovať s niečím, čo nemalo meno ani tvár. No a keď sa to konečne podarilo vyjasniť a nejako zaškatuľkovať, zistila som, že sa toho už nezbavím, že Sjögrenov syndróm je nevyliečiteľný. Trvalo mi zopár ďalších rokov, pokým som sa s tým vyrovnala a začala brať tohto neželaného spoločníka vážne.

Prvé roky po určení diagnózy som napriek jasnému vyjadreniu lekárov stále čakala, že sa život vráti do starých koľají. S každou novou komplikáciou som si hovorila „ešte toto vydržať a bude dobre“. A s každým ďalším problémom som bola sklamaná, že to dobré nie je. Dlho som odmietala podriadiť svoj život realite. Nechcelo sa mi uberať na tempe, rušiť obľúbené aktivity, na ktoré už nebolo dosť síl, prispôsobovať denný režim a celkovo životný štýl požiadavkám môjho nového spoločníka. Mala som pocit, že prispôsobiť sa chorobe, znamená vzdať sa, že to znamená prehru.

Lenže Sjögren nikdy nechodí sám, a tak sa stále objavovali nové a nové komplikácie. A ja som si pod tlakom okolností uvedomila, že v tomto kolotoči neustáleho čakania na lepšie časy a neustálych sklamaní sa žiť nedá. Pochopila som, že musím nájsť lepší spôsob. Život sa nemôže scvrknúť len na neustále čakanie na výsledky, na posúvanie sa od jednej lekárskej kontroly k ďalšej. Život predsa ponúka oveľa viac. A tak som sa s mojím nevítaným spoločníkom konečne zmierila. Prestala som ho ignorovať, popierať realitu, hnevať sa naňho a začala som ho brať ako súčasť svojho života. A konečne som sa mohla zhlboka nadýchnuť!

V tomto mojom vyrovnávaní sa s realitou mi pomáha aj písanie tohto seriálu. S každým ďalším článkom je mi o kúsok ľahšie. Pomáha mi, keď dokážem to nejasné, čo v sebe prežívam, vyniesť na svetlo. Keď to dokážem pomenovať, aspoň trochu zaradiť. Zrazu sa veci zdajú byť jasnejšie, zrozumiteľnejšie, jednoduchšie. Ak niekde vyskočí nejaký problém, viem ako sa volá a – aspoň približne – do ktorého „šuflíčka“ patrí. Od úplného vyjasnenia to má síce ešte ďaleko (a zrejme sa k úplnému jasnu ani dopracovať nedá), ale aspoň už nemám vo svojej duši taký strašný zmätok a neznámo. Okrem toho ma vždy poteší, keď svojimi ťažko vydobytými skúsenosťami môžem poslúžiť a pomôcť niekomu ďalšiemu.

Teraz sa už na pána Sjögrena nepozerám ako na neznámeho votrelca. Jednoducho ho rešpektujem ako svojho spolupútnika. Naučila som sa počítať s tým, že všade chodíme traja: ja, Sjögren a Boh. A nie je to tak, že by som rezignovala a prehrala. Viem, že nič v živote nemusí byť definitívne. Preto som pripravená kedykoľvek Sjögrenovi a jeho družine s radosťou zamávať na rozlúčku. Ale kým sa tak stane, počítam s jeho prítomnosťou. To mi dáva možnosť rýchlejšie a pokojnejšie reagovať na jeho požiadavky. A vďaka tomu mi zostáva viac priestoru na ostatné veci v mojom živote. Na pozadí mojej mysle stále beží a možno už natrvalo bežať bude program s názvom „Sjögren“, ale na popredí už beží kopec iných zaujímavých programov. A predovšetkým mám naplno spustený program istoty, že môj druhý spoločník – môj Boh – ma už nikdy neopustí. Vždy tu bude pre mňa a nič, čo sa zvyšným dvom z našej trojice (mne a Sjögrenovi) prihodí, nebude nad Jeho sily. Toto vedomie mi pomáha zvládať ťažké dni a s radosťou a vďačnosťou si užívať tie ľahšie. S týmto postojom chcem vstúpiť aj do ďalšieho roku a prajem aj vám, aby ste si našli ten svoj spôsob, ako zvládať život a nezabudnúť pri tom žiť.

joni
(foto: pxhere.com)

—————
« Život exota (13) / Život exota (11) »

Téma: Život exota