> Život exota (20)
Život exota (20)

Sjögren a pracovné tempo

Dnes som mala veeeeľmi dlhý deň. Bol únavný, ale v konečnom dôsledku aj pozitívne ladený. Normálne vstávam o 6.30 a o 9.00 mi začína pracovná doba. Ale dnes ráno som vstávala o 4.00 a o 6.00 som už zarezávala v práci. Mala som posunutú pracovnú dobu, pretože o 10.00 som musela utekať na pravidelnú kontrolu k lekárovi. No a potom ešte nejaké nákupy, vybavovačky, domácnosť, vyriešiť zopár vecí na PC a prostredníctvom internetu… a konečne balím “krám” a teším sa do postele.

Ranný deficit spánku a zvýšená námaha ma budú prenasledovať ešte niekoľko dní, pokým sa organizmus z toho spamätá. K tomu treba ešte pripočítať, že mám za sebou náročný víkend – sobotu som strávila v práci. Najbližšie dni nebudú jednoduché. Porušila som disciplínu a Sjögren len tak ľahko neodpúšťa. On skrátka potrebuje svoj režim. Potrebuje dostatok spánku, vstávanie a stravu v čase, na ktorý je zvyknutý a pozor na zvýšenú námahu (je jedno či fyzickú, alebo psychický tlak, stres). Akonáhle prekročím hranice, okamžite sa mi to vráti aj s úrokmi. A toto sa ťažko vysvetľuje. Kto nezažil, možno nikdy celkom nepochopí.

V poslednej dobe sa akosi často stretávam s porovnávaním. Často počúvam vyjadrenia typu: “Ty sa máš, vstávať ráno až o pol siedmej a byť v práci iba päť hodín.” Alebo: “Ty nemôžeš byť unavená, veď ja som ráno vstával skôr a pracoval dlhšie ako ty a normálne fungujem.” Často sa so mnou porovnávajú ľudia, ktorí musia vstávať možno o piatej alebo o šiestej ráno a odpracovať si osem hodín denne. Závidia mi a nechápu, prečo nemám viac energie a voľného času, keďže pracujem menej. Lenže, nikto z nich si k môjmu rannému vstávaniu a pracovnej dobe nepripočíta aj moju diagnózu.

Všetci vidia len tie zdanlivé výhody, ale vôbec nepomyslia na to, akú cenu za ne platím. Ľudia okolo mňa si často neuvedomujú, že môj organizmus nedokáže zvládať to, čo zdravý človek. Pre mňa je vstávanie o pol siedmej a päť hodín v práci takou istou záťažou, ako pre zdravého človeka vstávanie o piatej a osemhodinová pracovná doba. Nie je to len nejaký môj neoverený odhad. Viem si to veľmi dobre porovnať. Mnohí z mojich kritikov totiž netušia, že skôr, ako som začala pracovať na skrátený úväzok, odrobila som si 15 rokov v normálnom režime. 15 rokov každé ráno o pol piatej vstať, o šiestej už sedieť vo výrobe za strojom a do pol tretej makať. Viem, aká je to záťaž pre organizmus a viem, akú záťaž musím zvládať teraz, pri skrátenej pracovnej dobe – avšak s mojím nerozlučným “kamarátom” Sjögrenom, ktorý má pomerne vysoké nároky.

Takže, po dnešnom vybočení z môjho zabehnutého režimu, zrejme len málo ľudí okolo mňa naozaj pochopí, že tento týždeň bude pre mňa náročný. Že budem unavená viac ako obvykle a možno nezvládnem všetko, čo by som mala. No o to viac si vážim tých, ktorí si dajú námahu, aby si zistili skutočné dôvody mojej únavy a úprimne sa pokúsia pochopiť aspoň v medziach, v ktorých môžu.

Ospravedlňujem sa za túto, tak trochu negatívnu výpoveď. Niektoré veci skrátka vedia zabolieť a občas si človek potrebuje vyliať srdce. Ale nechcem zabudnúť ani na tú pozitívnu časť dnešného dňa. Cez obed, cestou od lekára, bolo naozaj nádherné počasie. Ráno trošku nasnežilo. Trávniky, stromy aj okolité kopce boli ako pocukrované. K tomu teplota máličko nad nulou a krásne slniečko. Slnečné počasie ma vždy poteší, povzbudí a nabije energiou. Škoda, že som nemala pri sebe foťák, aby som vám to aspoň trošku sprostredkovala. (No ale, to viete, kto by si nosil foťák na vyšetrenie k lekárovi…)

Mimochodom, ani u lekára to dnes nedopadlo najhoršie. Faktom je, že som si zase vypočula starú známu vetu: “Neviem Váš problém vyriešiť.” Som si vedomá, že moje problémy sú také, aké sú. Už som si na to zvykla a takáto veta ma už veľmi neprekvapuje. Ale bolo milé od pána doktora, že bol ochotný (ostatne ako vždy) hovoriť so mnou celkom otvorene a úprimne a snažil sa mi ten môj stav aspoň trochu uľahčiť. Podebatovali sme o doterajšej liečbe, o jej prínosoch a negatívach, prebrali nové možnosti a zhodli sa na tom, čo budeme ďalšieho pol roka skúšať. Nie je nad to, keď sa môžete s niekým bez obáv porozprávať. Spýtať sa na to, čomu nerozumiete a dostať v rámci možností aj zrozumiteľné odpovede. Aj to vie dopomôcť k pozitívnej nálade. Treba sa vedieť potešiť aj z maličkostí a život je hneď o kúsok krajší 🙂

joni
(foto: pixabay.com)

« Život exota (19) / Život exota (21) »

Ďalšie články

https://youtu.be/dlAJrU8PUpI
Liga proti reumatizmu práve pre vás pripravuje výročný 30. ročník Informačného bulletinu. Spomíname si na všetkých, ktorí prispeli k tomu, že Liga má od začiatku svojej činnosti časopis, aj na tých ktorí aktívne pôsobili v redakciách a v redakčných...