> Život exota (8)
Život exota (8)

Mierová dohoda

Len pred pár dňami som písala o radosti a dnes mám, naopak, tak trochu melancholický deň. Bola som na kontrole u lekára a to ma vie vždy na chvíľu stlačiť k zemi.

Žiť s ochorením, ktoré je, čo sa ľudských možností týka, nevyliečiteľné, kedykoľvek sa môže zhoršiť, prejaviť na nových miestach, v ďalších orgánoch… to nie je práve ľahké. Ale po čase si človek na prítomnosť tohto neželaného spoločníka predsa len zvykne a začne byť tak trochu nad vecou.

Nedá sa síce od toho oddeliť úplne. Ono sa to stále pripomína. Každú chvíľu treba niečo riešiť, niekde niečo bolí, únava sa hlási… Ale napriek tomu sa človek snaží nevŕtať sa príliš v detailoch, nezaplniť si tým celú hlavu. Skrátka, snaží sa sústrediť predovšetkým na pozitíva, ktorých mu život ešte stále ponúka celkom dosť.

No občas prichádzajú dni, kedy to na mňa doľahne celou váhou a na chvíľu ma to naplní smútkom. Stáva sa mi to hlavne pri pravidelných kontrolách u lekárov, kde musí človek, či chce alebo nechce, čeliť tvrdej realite. V ordinácii lekára sa preberajú podrobnosti, ktoré sa inokedy snažím nevnímať a nepremýšľať o nich. Lekár sa vypytuje, ako sa naozaj cítim, čo kde v tele nefunguje a informuje ma o výsledkoch vyšetrení a prognózach. A to nebýva ľahké. Práve včera som mala jeden z takých dní…

Popri mojich smutných myšlienkach som si spomenula na jeden zvláštny, ale veľmi pravdivý výrok:


Najlepšia ochrana našich nádejí, ako som už povedal,
je schopnosť rozpoznať zóny beznádeje a vyznačiť si ich,
postaviť sa im tvárou v tvár, no nie zúfalo,
ale s odhodlaním a pevným zámerom nedopustiť,
aby znečistili zóny vašich možností.
(William F. Lynch)

Chvíľu mi trvalo pochopiť, čo tým chcel autor povedať. Potrebovala som zopár rokov, kým som prišla na to, že nemá zmysel chorobu popierať a správať sa, akoby neexistovala. A nemá zmysel ani tvrdo bojovať proti nej. Pochopila som, že najlepšie bude udržiavať prímerie. Nie je to ľahké, ale časom, pekne krok za krokom, sa človek do toho dostane. Postupne sa naučí rozpoznať a rešpektovať zóny, ktoré sú poškodené a už nemenné, a je zbytočné pokúšať sa hlavou preraziť múr alebo sa nad nimi donekonečna umárať žiaľom. A zároveň si nájde zóny, ktoré si stále môže naplno užívať a nie je nutné vzdať sa ich iba preto, že niekde inde, na iných miestach je to zlé.

V tejto súvislosti mi napadá ešte jedna vec, jedna malá dohoda, ktorú som kedysi uzavrela sama so sebou. Táto dohoda má dva krátke body:

1. Nebudem si vyčítať rozhodnutia z minulosti. Pretože som sa vždy snažila rozhodovať najlepšie, ako sa podľa aktuálne dostupných informácií dalo a dnes už na tom aj tak nič nezmením. (Toto si pripomínam hlavne vtedy, keď sa nejaká liečba, ku ktorej som dala súhlas, po čase ukáže ako neúčinná alebo dokonca škodlivá. To sa žiaľ pri takýchto nejasných ochoreniach stáva.)

2. Nebudem sa dopredu trápiť pre budúcnosť. Až predpokladané komplikácie naozaj prídu, potom bude na slzy a stres času dosť. (To je vec, ktorú sa snažím mať na mysli vtedy, keď si spomeniem, že Sjögrenov syndróm má určitú postupnosť, vývoj a riziká rôznych komplikácií.)

No a ešte jedna vec ma v takýchto pochmúrnych dňoch, a vlastne vo všetkých mojich dňoch drží nad vodou. Respektíve jedna osoba, a tou je môj Boh, ktorému plne dôverujem. Verím Mu, že vždy vie, čo robí a v pravý čas sa postará. On jediný pozná všetky súvislosti minulé i budúce…

Ospravedlňujem sa, ak na vás môj dnešný príspevok pôsobil trochu depresívne. Ale toto je seriál o reálnom živote so Sjögrenom a k tomu občas patria aj takéto vážne chvíle.

joni
(foto: pxhere.com)

« Život exota (7) / Život exota (9) »

Ďalšie články

https://youtu.be/dlAJrU8PUpI
Liga proti reumatizmu práve pre vás pripravuje výročný 30. ročník Informačného bulletinu. Spomíname si na všetkých, ktorí prispeli k tomu, že Liga má od začiatku svojej činnosti časopis, aj na tých ktorí aktívne pôsobili v redakciách a v redakčných...